Planéta Zem je stará asi 4,5 miliardy rokov. Ak si predstavíme túto dobu ako kalendárny rok, tak cicavce sa objavili na scéne dejín asi v polovici decembra. Prví predkovia človeka okolo 21. hodiny 31. decembra. Homo sapiens (človek rozumný), asi desať minút pred polnocou, Homo sapiens sapiens, vzhľadom identický s dnešným typom človeka približne tri minúty pred polnocou a posledné sekundy roka patria prvým civilizáciám a historicky známym osobnostiam staroveku. Pre nás je však zaujímavá jeseň. Možno tak september – október. Obdobie kedy veľkej časti územia dnešného Slovenska dominovalo more menom Téthys.
Čo priniesli treťohory
V prvom rade sa ospravedlňujem všetkým znalcom histórie, paleontológie a ostatných dejinných a prírodných vied. Som si plne vedomý toho, že používať výraz treťohory nie je úplne správne, ale pre zjednodušenie orientácie v čase som si to dovolil. V čase asi pred 60 až 75 miliónmi rokov pokračovalo alpínske vrásnenie (výrazne tvarovalo súčasnú podobu Európy), sopečná činnosť, ktorá spôsobovala nielen vyzdvihnutie veľkých častí súše, ale aj ich pokles pod hladinu vody, zemský reliéf nadobúdal takmer dnešnú podobu. V moriach dominovali lastúrniky a ulitníky, žraloky a kostnaté ryby, jednobunkové živočíchy – numulity (peniažteky), ktorých tenká a okrúhla schránka výrazne pripomína kovové mince (odtiaľ pomenovanie nummus (lat.) – peniaz). Súši začali dominovať cicavce, z ktorých niektorí sa však vrátili späť do mora (napr. veľryby). Najvýznamnejšou skupinou cicavcov, čo mnohých možno prekvapí, boli kopytníky. Povedľa nich sa výrazne rozšírili behavé vtáky so zakrpatenými krídlami. Prvé stopy primátov patria antropoidným opiciam. Stopy po nich, konkrétne po dryopitékoch, sa našli aj na Sandbergu pri Bratislave. Istý čas boli mylne označované za predchodcov ľudského rodu. S palmami, figovníkmi a ďalšími druhmi teplomilných rastlín bolo možné sa stretnúť ešte aj na území dnešného Grónska. Až po miernom ochladení v mladších treťohorách sa výraznejšie rozšírili listnaté stromy mierneho pásma, buky, duby, javory, platany. Z ihličnanov dominovali sekvoje, tuje, cédry, ktorým vďačíme za vznik mohutných ložísk lignitu (hnedého uhlia).
Pod hladinou mora
Vieme, že Téthys, správnejšie Paratethys v oblasti dnešného Slovenska nebolo hlbokým morom. Čím teda nálezisko na Cerovej prekvapilo? V prvom rade tým, že dno vtedajšieho mora sa tu pohybovalo niekde medzi 250 až 350 metrov pod hladinou. Ocitáme sa tak na najhlbších miestach, na ktorých asi pred 17 miliónmi rokov plávali a vznášali sa tvory, ktoré vedecký svet objavil až v roku 2014. Cerová obohatila paleontologický zoznam treťohornej (správnejšie „miocénnej“) zoológie o jeden nový živočíšny rod, trinásť nových živočíšnych druhov a dva nové druhy sladkovodných rastlín. Tie sladkovodné rastliny nie sú pôvodné. S veľkou pravdepodobnosťou ich sem doniesla rieka ústiaca z priľahlej súše. Zo živočíšnych druhov najviac prekvapili drsnokožce. Skupina, ktorej najznámejšími zástupcami sú žraloky. Aj tí dnešní majú kožu tak drsnú, že sa v minulosti používala tak ako dnes šmirgeľ (po slovensky tiež brúsny papier). Pokiaľ by ste chceli o nich získať viac informácií, dostanete sa k označeniu enigmatický žralok. Enigmatický v tomto prípade znamená záhadný, nezaradený. Zuby tohto žraloka majú stavbu podobnú zubom žraloka obrovského. Najväčšej v súčasnosti žijúcej rybe. Ryba, žralok, ktorý sa živí planktónom! Tie naše enigmatické žraloky boli oproti dnešným príbuzným trpaslíci. Pravdepodobne k vôli nízkemu obsahu živín a kyslíka v mori dorastali do dĺžky asi 40 cm. Ostatné žraloky na tom neboli o mnoho lepšie. Veľkosť ich zubov nepresahuje 1 až 2 mm. Malé zuby, malá čeľusť, malý žralok, priama úmera v tomto prípade nepustí. Zo známejších druhov žralokov sa tu našli zástupcovia ostroňotvarých, charakteristické sú tým, že majú pri báze chrbtových plutiev plutvové ostne. Niektorí z nich možno zablúdili až do teplejších vôd v oblasti maďarského náleziska Ipolytarnóc (o tomto nálezisku ste sa na stránkach Dobrodruh-a už dočítať mohli). Vizuálne zaujímavejšími boli pílonosotvaré žraloky, ktorých výrastok pred ústami pripomína motorovú pílu podobne ako u dnešných piliarov (pozor! ide o iný druh rýb). Pravdou však je, že najviac pamiatok tu po sebe zanechali drobné živočíchy, mäkkýše, hlavonožce, kôrovce, ježovky, morské hubky. Identifikovať ich pozostatky v ílovito-pieskovej zemine nie je pre laika jednoduché. V každom prípade však, každý tmavší fliačik na pieskovožltom pozadí môže byť nález.
Nálezisko, strelnica, Čierny potok
Neviem akú odpoveď by poskytli Cerovčania turistovi, ktorý by sa ich opýtal na paleontologické nálezisko, alebo pozostatky po mori v ich dedine. Možno by to skončilo len úsmevom, možno jadrným záhoráckym vyjadrením o tom, že nie je slušné si robiť len tak srandu z cudzích ľudí. A možno by naozaj poznali odpoveď a poslali zvedavca na poľovnícku strelnicu. Doslova. V jame po bývalom lome na stavebnú hlinu si totiž po rokoch zriadili svoju strelnicu tunajší poľovníci. Medzi nimi a aj medzi domácimi je toto miesto známe ako Černý potok (Čierny potok je po slovensky, ale slovenský názov nemá ten správny nárečový cveng). Ak by sa vám nepodarilo nájsť niekoho, kto vás správne nasmeruje, tak hľadať toto miesto musíte mimo dediny. Na ceste vedúcej z Cerovej do Jablonice. Cesta sa v krátkej vzdialenosti od dediny stáča doprava a po pár desiatkach metrov doľava. Ľavotočivú zákrutu „opúšťa“ poľná, panelmi spevnená, cesta vedúca medzi polia. Panelmi je spevnená len po začiatok lesa. Ako klasická lesná cesta ústi do údolia, bývalej jamy na ťažbu zeme, do dnešnej strelnice. Do miesta, ktoré je významným paleontologickým náleziskom.
.JPG)
Je to veľmi príjemné, tiché, viac menej zabudnuté miesto, najviac pripomínajúce akýsi spustnutý futbalový štadión. Odkryv pôvodných ílovitých zemí, ktoré sú domovom tunajších skamenelín je v súčasnosti ešte dobre viditeľný. Zhora ho ohraničujú rastliny a kríky a zo spodnej časti sa k nim blíži náletová zeleň. Keďže steny sú na niekoľkých miestach príliš príkre, popukané a po výdatnejších dažďoch sa samovoľne zosúvajú, je možné, že ešte pár rokov žlto sfarbené zbytky morského dna ostanú viditeľné. Pohyb po nich je ako stúpanie do príkreho svahu v sypkom snehu. Všetko sa zosúva, všetko padá. Keďže zákonom o ochrane prírody a krajiny je voľný zber skamenelín zakázaný, asi sa ani moc neoplatí sa po svahoch šplhať. Samotné miesto za návštevu určite stojí. Najmä, ak si naplánujete cestu z Černého potoka na hrad Korlátka a cestu skončíte v susednej dedinke Prievaly a ochutnáte pivo z tunajšieho malého pivovaru Sandorf.
(1).JPG)
