Bratislava, Mikulášsky cintorín, malé veľké prekvapenie

Povedať, že cintorín môže mať zaujímavú až príjemnú atmosféru, je ako tvrdiť, že film Spaľovač mŕtvol je melancholicko-optimistický príbeh. Nie je. Napriek tomu s  tými cintorínmi je to ... nedefinovateľné.  Sú cintoríny, ktoré turisti navštevujú, lebo sú známe, veľké, veľkolepé, bohaté na umelecké diela, bohaté na slávnych zosnulých. Len si spomeňte na Pere Lachaize v  Paríži, na Židovský cintorín v  starom meste pražskom, na Zentralfriedhof vo Viedni. Kam do tohto zoznamu môže zapadnúť bratislavský cintorín na Žižkovej ulici?
Nikam. Nie je veľký, nie je veľkolepý, neodpočívajú na ňom známe osobnosti, nie je zbierkou umeleckých náhrobníkov. Napriek tomu je zaujímavý. Možno až jeden z  najzaujímavejších v  Bratislave.
Mikulassky cintorin bratislava
Skôr ako si povieme o  samotnom cintoríne trochu viac, prezradím niečo o  tom, kto tu odpočíva. Spolek pro vojenská pietní místa na svojom webovom sídle upozorňuje, že sú tu pochovaní minimálne traja vojaci. Ich život bol spojený s  Prešporkom, s Veľkou vojnou a  v  jednom prípade asi aj s  2. svetovou vojnou. Je to Josef Müller (21.12.1894 – 29.12.1918), Karel Nebeský, plukovník v.v. (1874 -1941), Karl Mank (1891 -1918). Bližšie životné osudy týchto pánov sú stále tajomstvom ukrytým vo vojenských archívoch. Inou kapitolou je Ferdinand Kittler (1839 – 1906). Okolo pamiatok tohto významného prešporského architekta a  staviteľa chodia mnohí Bratislavčania dennodenne.  Kto nepozná, kto ešte nevidel  Dom Jána Wernera na Hviezdoslavom námestí 12? Kto nepozná, kto ešte nevidel  budovu hotela Krym (pôvodne hotel  Lux) na Šafárikovom námestí 7? Kto nepozná, kto ešte nevidel chlapčenskú evanjelickú školu (dnes farský úrad) na Konventnej ulici č. 11? Budovy, ktoré patria do historického centra dnešnej Bratislavy a  tvoria časť jej najkvalitnejšej architektúry.
Mikulassky cintorin bratislava
Písať ako úzko sú spojené s  uhorskou, slovenskou a  prešporskou históriou ani nemá význam.  Ak by sme aj pripustili, že tieto stavby môže návštevník prehliadnuť, pretože sú veľmi podobné architektúre miest 19. storočia v  celej Európe, skúsme niečo iné.  S  nasledujúcim opisom sa mnohí čitatelia už mohli stretnúť:  „Noví vlastníci, gróf Eugen (Jenö) Csáky s manželkou Rudolphinou rod. Stadion starý zámoček nezbúrali, ale jeho prestavbou vytvorili úplne iný typ kaštieľa. V duchu v tom čase moderných romantických stavieb, dali postaviť v rokoch 1899/1900-1902 až rozprávkovo vyzerajúcu romanticko-eklektickú stavbu. Stavbu zrealizovala známa bratislavská (skôr prešporská) firma Kittler a Gratzl, pričom architekt Ferdinand Kittler vypracoval projekt vrátane sochárskych, drevených aj kováčskych detailov a dekorácií. Kaštieľ, ktorý bol súčasne príbytkom aj sídlom slúžiacim na reprezentatívne účely umiestnili do parku v anglickom štýle. Už spomenutý anglický štýl, sa na rozdiel od francúzskeho – barokového štýlu, viac približoval „divokej“ prírode a mal evokovať pocit pobytu v lesoch a  hájoch nespútanej, ale romanticky poňatej krajine. Výsadbou doplnili park o vzácne dreviny ako platany, červené buky a pod.„ O  ktorom kaštieli bola teraz reč, uhádol asi len málokto. Ide o  pôvodný lovecký zámoček, dnes už kaštieľ v  Prievoze, v  bratislavskej mestskej časti Ružinov. Tá stavba je naozaj kúzelná. (pozri http://www.dobrodruh.sk/pamiatky-hrady/lovecky-zamocek-v-prievoze) V  roku 1900 postavil Ferdinand Kittler pre svoju rodinu a  de facto aj pre seba neogotickú kaplnku na Mikulášskom cintoríne. Táto  veľmi zdobená, neveľmi veľká budova budí napriek svojmu schátralému stavu pozornosť  aj dnes. 
mikulassky cintorin
Tých málo písomných prameňov o  tomto cintoríne naznačuje, že vznikol asi v  polovici 19. storočia. Možno aj trochu neskôr.  Vladimír Segeš vo svojom článku pre denník SME „Najstaršie bratislavské cintoríny pohltila zem“  v  roku 2001 uviedol: „V okolí Hradu bol aj cintorín sv. Mikuláša, na ktorom sa pochovávalo asi už v  13. storočí. Zaberal malú plochu, našlo sa tu až 14 vrstiev prekrývajúcich sa hrobov. Pochovávali tu len obyvateľov podhradia, a  to až do 80. rokov 18. storočia, keď si otvorili nový mikulášsky cintorín hneď za vtedajším mýtom na začiatku Karloveskej cesty.“ 
Rovnako nejasný je „zánik“ , alebo skôr ukončenie užívania cintorína. Všeobecne sa hovorí o  50.-tych rokoch 20. storočia (presne by malo ísť o  rok 1957). Pani Ágnes B. Mánya z  občianskeho združenia Bratislavské rožky, spomína, že na cintoríne našla náhrobník istého Jána s  datovaním 1912 – 2000. To by znamenalo, že na základe povolenej výnimky tu našiel  miesto posledného odpočinku  pri svojich rodičoch jeden z  posledných pamätníkov starého Prešporku a  novovzniknutej Bratislavy. Ani toto datovanie príbeh cintorína neuzatvára. Keď sme boli aktualizovať fotografie pre tento fototrip, našli sme náhrobok s  dátumom úmrtia 2015. Hrobové miesto bolo zarastené neporušeným trávovým pokrovcom. Možno šlo len o  symbolický náhrobok.

Mikulášsky cintorín je zvláštne miesto

Dýcha z  neho atmosféra uhorského Prešporku a  medzivojnovej Bratislavy. Mesta, ktoré väčšina z  nás nepoznala. Zo všetkých strán sa naň tlačia nové a staronové – teda prestavané mestské vily. Ťažko povedať dokedy vydrží tento tlak. Možno len vďaka susedstvu s  bratislavskými židovskými cintorínmi prežije. A  možno potom niekedy v  budúcnosti si niekto uvedomí, že aj tento malý fľak zeme by si zaslúžil ochranu. Nie len preto, že tu odpočíva jeden z  najvýznamnejších architektov a  staviteľov prelomu 19. a  20. storočia, spolutvorca dnešnej podoby Bratislavy, Ferdinand Kittler.