Letné prázdniny v Izraeli

Ako sa dá lacno precestovať táto krásna, ale pre našinca dosť nákladná krajina, ako to vyzerá s dobrovoľníctvom, so stopovaním a couchsurfingom v Svätej Zemi a iné tipy a triky na izraelský výlet sa dozviete z nasledujúceho článku.

Dobrovoľníctvo v Solárnej Záhrade v Binyamine

Minulé leto som strávila v Svätej zemi, teda v židovskom štáte. Pracovala som ako neplatený dobrovoľník za stravu a ubytovanie v dedinke Binyamina, ktorá leží presne medzi Tel Avivom a Haifou (prvým a tretím najväčším mestom Izraela).  Zariadenie sa volalo The Solar Garden, čiže Solárna záhrada. Oficiálne to bolo edukatívne stredisko na vzdelávanie mladých a neoficiálne to bol jeden obrovský balagan (to je hebrejský výraz pre kompletný neporiadok:).

Počas môjho pôsobenia sa tam vystriedali desiatky dobrovoľníkov, drvivá väčšina z nich pobudla približne týždeň. Pracovali sme od deviatej ráno a niekedy sme skončili o druhej, niekedy až o šiestej. Voľno sme mali iba v sobotu, kvôli šabatu. Inak sme mali „príjemné“ pracovné nedele, nakoľko v Izraeli je nedeľa bežný pracovný deň. Naši nadriadení boli ekologickí zanietenci a takmer denne k nám chodili na exkurzie izraelské deti rôznych vekových kategórií, aby si vypočuli zaujímavé prednášky. Vysvetľovali sme žiakom, ako správne recyklovať (my sme napríklad recyklovali naozaj všetko), potom sme názorne ukazovali, ako efektívne využiť slnečnú energie pomocou solárnych kolektorov. Naša odpadová voda z kúpeľne a kuchyne šla nazad do záhrady, kde sa recyklovala v malých bazénikoch pomocou špeciálnych rybiek a potom sa použila na zavlažovanie záhrady.
 
V lete v Izraeli neprší a preto bola jedna z prvých povinností, ktoré sme po prebudení urobili, polievanie celej záhrady. Potom nasledovalo kŕmenie zvieratiek (sliepky, ryby a mačky) a príprava raňajok pre všetkých. Drvivú väčšinu dňa sme pracovali vonku, pre mňa to bolo náročné, nejako som si nezvykla na to prisilné blízkovýchodné slnko. Sem tam sme po práci v záhrade pracovali aj ako opatrovatelia pre dve malé dievčence, dcérky našej alternatívnej office manažérky.
 
 
Pre obdobné dobrovoľnícke činnosti odporúčam pozrieť databázu podobných zariadení: www.helpx.net, www.wwoof.net/welcome-to-wwoof. Solárna záhrada, kde som pracovala ja, sa dá kontaktovať cez obe spomínané stránky, no vo všeobecnosti platí, že na WOOFe sú k nájdeniu prevažne poľnohospodárske zariadenia a pomocou Helpx sem-tam nájdete aj nejaké tie hostely. 
 

Počas šabatu sa nepracuje! Ale ani necestuje.

 
Síce je Izrael oficiálne sekulárnym štátom, cez šabat, ktorý trvá od piatka-západu slnka do soboty-západu slnka si nič nekúpite, lebo obchody sú zatvorené (môžete si niečo kúpiť v arabskom obchode, ktoré ale v našej malej luxusnej dedinke, kde sme dobrovoľníčili, neboli). Takisto tu nefunguje verejná doprava počas šabatu. (Jedinou výnimkou sú mestá Jeruzalem, Haifa a Nazaret, kde je početná arabská populácia a jazdia tam, samozrejme, počas šabatu len arabské autobusy.)
 
Nakoľko sa medzi nami dobrovoľníkmi nachádzalo veľa stopárskych duší, počas šabatu ale aj mimo neho sme úspešne stopovali. Izrael je ideálna krajina na stopovanie, má dobré cesty, väčšina vodičov hovorí po anglicky a vzdialenosti sú tu veľmi krátke, však celková rozloha Izraela je 25 000 km², čo je len polovica rozlohy Slovenska. Ja som za celý mesiac strávený v Izraeli použila komerčnú dopravu menej než 5-krát. Aj podľa stopárskej wikipédie je Izrael krajina s vynikajúcou stopárskou kultúrou. Akurát musíte veľmi dobre ovládať diplomaciu a byť politicky korektný, lebo v jednom aute je vodičom sionista a v druhom je to arab. Ale vo väčšine prípadov sa preberali ľahké témy.
 

Povinná vojenská služba pred nástupom na univerzitu

 
Povinná vojenská služba je nariadená pre každého žida a židovku, potom pre mužov z komunity Drúzov a Čerkésov. Čiže to v praxi vyzerá tak, že po skončení strednej školy sa ide na tri roky do armády pre chalanov a na dva roky pre dievčatá. Potom sa ide rok cestovať po svete a potom sa ide na univerzitu. Stretli sme kopec chalanov, ktorí boli práve v armáde, vôbec sa im tam nepáčilo, ale ak by si vybrali neslúžiť, mali by to potom ťažšie sa zamestnať, atď.
 
Izraelskí Arabi nemajú povinnosť slúžiť v armáde, čo však izraelské vedenie často využíva ako účinný argument, prečo sú stále Arabi v tomto štáte druhotriednymi občanmi. Niečo v zmysle, ak chcete mať rovnaké práva, musíte slúžiť v armáde. Ľudia sú však rôzni a majú rozličné prejavy. Stretla som ženu, ktorá v čase narukovania k vojačkám predstierala duševnú nemoc a doteraz sa na vojenskej službe nezúčastnila. Podľa mňa to jej život nejako extrémne neovplyvnilo. Ďalší známy sa v inkriminovanom veku presunul na pár rokov do Afriky a po návrate taktiež už k vojakom nenastúpil. Tí tradičnejší Izraelčania, ktorí sa na povinnej vojenskej službe zúčastnili, sú potom až do veku 43 rokov raz za rok-dva povolávaní do zálohy. Tak preto sú všade po celej krajine k videniu mladí vojaci a vojačky so zbraňami cez plecia. Majú zadarmo verejnú dopravu a nemôžu stopovať.
 
Pri vstupe do veľkých obchodov je prítomný detektor kovov, presne ako v Turecku. A napríklad, raz sme si s americkou kamarátkou chceli pospať v miestnom parku v meste Hadera, na polhodinku sa nám to aj podarilo a potom prišiel sekuriťák a vyhnal nás. Takisto je v Izraeli celkom bežný pohľad na vojenské lode pohybujúce sa na horizonte počas celkom bežného kúpania v mori. Ozbrojené vozidlá sú tiež plné diaľnic. Kontrolné čekpointy sú takisto tradičným izraelským koloritom. Počas 100 km jazdy v aute po diaľnici sa niekedy stane, že musíte aj 5-krát zastaviť a podľa nálady uniformovaných pánov vám len pozrú do auta, vypýtajú si doklady, prípadne sa spýtajú kde cestujete, alebo nasleduje prehliadka vozidla. Najprv si na to musíte zvyknúť a potom to vôbec nevnímate. 
 

V Izraeli sa každý rád zabáva

 
Počas dobrovoľníčenia v Solárnej záhrade sme nikdy nemali úplne voľný večer. Takmer každý deň bolo nejaké pivkovanie, či už u nás v záhrade alebo v tom jedinom dedinskom bare, čo tam bol, alebo v bare v kibbutzi alebo  v nejakej haciende naokolo. Raz sme šli iba pivkovať do susedného domu a zhodou náhod sme skončili na pláži a zažili nočné kúpanie. Zážitkom pre mňa bola jedna Beach Trance Party. Predstavte si pláž v noci a masívnu zábavu a šialencov všade naokolo.
 
 
Ja som tam šla s ľuďmi z našej Solárnej záhrady a ich malými deťmi. Predtým, ako sme si začali užívať, sme postavili stan pre deti. Ten stan nebol ďalej ako 20 metrov od hlavného pódia, síce to miesto bolo totálne neosvetlené, doteraz nechápem ako tam tie deti mohli spať. Lebo oni naozaj sladko spali a potom, keď o piatej ráno prestali hrať, deti začali plakať. Postupne sme sa všetci piati nasáčkovali do toho stanu a pospali nejaké dve hodinky, zobudili sa do pracovnej nedele a pobrali sa spať do Solárnej záhrady. Keď sme túto príhodu rozprávali ľudom z iných častí krajiny ako príklad nezodpovednej výchovy, nikto nám nedal za pravdu a prízvukovali, že chodiť s malými deťmi za zábavou je úplne prirodzené. 
 

Raj v Karmelských horách a plno Arabov v Nazarete

 
Počas mesiaca v Solárnej záhrade sme si urobili aj menšie výlety do okolia s ďalšími dobrovoľníkmi. Boli sme na Karmelských horách blízko Haify na farme, kde naša kolegyňa dobrovoľníčila predtým ako došla do Solárnej záhrady. Bol to raj. Užívali sme si relax na hojdacích kreslách, oddych v malých bazénikoch, kuchyňu a sprchu v prírode a išli sme s kozami na prechádzku a trochu sme pleli v záhradke.
 
Po dvoch dňoch v raji sme išli obzrieť Haifu, čo je severný izraelský prístav a najheterogénnejšie mesto. Židia a Arabi tam žijú naozaj pokojne. Potom sme strávili dva dni v Nazarete. Tam žil Ježiš Kristus, tak tam bolo veľa turistov a najväčší kostol na Blízkom východe. Boli sme na večernej adorácii v piatich jazykoch, aj po poľsky sa modlilo. Nazaret je najľudnatejšie arabské mesto v Izraeli a nepísané hlavné mesto všetkých izraelských Arabov. Hebrejčinu sme tam nepočuli. Zato volanie na modlitbu z minaretov áno. Brázdili sme mestom, navštívili kopec kostolov a mešít, rozprávali sa s imánom – to je hlavný kazateľ z mešity, ktorý má na starosti piatkovú modlitbu, nakoľko je piatok pre moslimov posvätným dňom (ako naša nedeľa).
 
V Nazarete sme si našli ubytovanie cez couchsurfing. Prvý človek, ktorý nám odpísal, bol 36-ročný právnik Khaled. Boli sme pre neho prvými surfermi a  bol skvelý. Po večernej kostolnej ceremónii (adorácii), sme prišli k nemu domov a okolo polnoci sme sa vybrali na šialenú dvojhodinovú jazdu do Jeruzalema. Zabávali sme sa v jednom malom bare plnom arabskej hudby, kde DJ-oval jeho kamoš. Celkom slušne dobrý večer. Khaled nás predstavil svojim najlepším kamarátom z jeho jeruzalemských vysokoškolských čias a tam sme sa zabávali v zaujímavom zložení: kresťanka zo Slovenska, židovská Američanka a z domácich tam bol arab, žid a aj kresťan. Mierne potužení alkoholom nám vysvetľovali ako svorne si tu všetci nažívajú a na vlastné oči sme mohli vidieť, že vysokoškolskí priatelia ostali priateľmi aj po skončení školy. 
 

Neskutočne skutočný Jeruzalem

 
V Jeruzaleme sme sa zdržali dokopy päť dní. Skupinka štyroch dobrovoľníkov zo Solárnej záhrady sa zase stretla pokope. Povinné historické prehliadky sme striedali so zábavou. S naším couchsurfingovým hostiteľom Yotamom sme napríklad zažili nočný pochod mestom pri príležitosti úmrtia hlavného rabína. Predstavte si stovky ultraortodoxných židovských mužov pochodujúcich nočnými ulicami Jeruzalema v smútočnom sprievode, na ktorého čele sa niesla truhla so zosnulým. Bola to jedna obrovská masa ľudí v čiernom, ktorí sa tlačili, predbiehali a sácali, len aby sa dostali čo najbližšie k truhle. A niekde v strede sme sa pretláčali my, európski turisti.
 
Druhý deň sme mali povinnú jazdu, čiže Múr Nárekov-najposvätnejšie miesto pre židov. Pred vstupom do objektu si približne polhodinu počkáte v rade na bezpečnostnú kontrolu. Zároveň si musíte zahaliť ramená a kolená a ženy aj hlavu a potom sa môžete presunúť na miesto, kde kedysi stál obrovský chrám, z ktorého dnes zostala len jeho západná stena. Samozrejmosťou je oddelená časť pre ženy a mužov, zvláštne je, že tá ženská časť je podstatne menšia.
 
 
Po najposvätnejšom mieste judaizmu sme sa presunuli do tretieho najposvätnejšieho miesta islamu. Skalný Dóm je po Mekke a Medine tretie najdôležitejšie miesto pre moslimov. Podľa legendy to bolo práve na jeho zlatej kupole, odkiaľ vystúpil Mohamed na nebesá. Aby sme nezabudli na kresťanstvo, nemohli sme nenavštíviť Kostol Svätej Hrobky, kde bol ukrižovaný Ježis Kristus a kde sa nachádza posledných 5 zastavení krížovej cesty. Na tomto mieste di dovolím malú poznámku. Do spomínaných prvých dvoch miest sme museli prejsť cez tisíc kontrol a čakať približne polhodinku na vstup, zatiaľ čo do kostola bol nekontrolovaný vstup, nikto od nás nič nechcel a mohli sme tam doniesť tisíc bômb. 
 

V palestínskom Betleheme je iný svet

 
Z Jeruzalema sme si urobili jednodňový výlet do Palestíny. Konkrétne do Betlehemu. Mesta, kde sa narodil Ježiš Kristus. Navštívili sme kostol, kde bol ten najmenší vchod, aký si len viete predstaviť. Takisto sme navštívili aj mešitu, najedli sa super lacného jedla, lebo to už nebol Izrael, ale Palestína, konkrétne Západný Breh, okupovaná oblasť, kde to naozaj dosť nefunguje. Platí sa tu napríklad izraelskými šekelmi, ale ŠPZky áut sú špecifické a farebne odlíšené od tých izraelských.
 
Okupované územie Palestíny tvorí Pásmo Gazy a Západný breh rieky Jordán. To prvé menované je pod správou teroristického hnutia Hamas a od roku 2005, kedy došlo k násilnému vysídleniu židovských obyvateľo, sa tam neodporúča cestovať. Západný Breh je na malé výnimky plne pod správou Izraela a cestovanie do tejto oblasti určite stojí za to. V Izraeli si pripadáte ako v lepšej západnej krajine a hneď vedľa, na opačnom brehu Jordánu je situácia o poznanie horšia. Práve kvôli týmto, do očí bijúcim rozdielom, každému odporúčam pri návšteve Izraelu nezabudnúť na palestínske územia.
 
V Betleheme sme išli taktiež pozrieť neslávnu stenu, ktorá oddeľuje Palestínu od Izraela. V Betlehemskej časti je celá popísaná, napríklad slávny britský umelec Banksy tu má tiež svoju kresbičku. Roger Waters z Pink Floyd tu tiež zanechal pár písmeniek. Krutý odkaz, že niečo v tejto časti sveta nefunguje, tak ako by malo...
 

Komplikovaný presun do Jordánska

 
Jedného dňa som sa rozhodla opustiť Solárnu záhradu a prišla som do Ammánu, hlavného mesta Jordánska. Vzdialenosť Jeruzalem-Amman je 70 km, tak som si myslela, že to bude malinka, haha, aká naivka. :-D Keby som chcela použiť tú najkratšiu cestu, potrebovala by som mať zakúpené jordánske víza dopredu a kvôli tomu sa mi do Tel Avivu na ambasádu ísť nechcelo. Tak som namiesto toho strávila 5 hodín v priamom buse z Nazaretu do Ammánu. Na hranici sme strávili 2 hodiny, najprv som zaplatila poplatok Izraelu sa opustenie krajiny vo výške 20 EUR a potom takú istú sumu za jordánske víza. Našťastie tam nebolo nejaké horibilné vypytovanie, šlo to na počudovanie celkom hladko, len pomaly. Ale radujme sa, pretože do roku 1994 by ste sa z Izraela do Jordánska nedostali. A napríklad s mojím izraelským razítkom v pase nemôžem ísť do Libanonu, do Iránu, do Sýrie, do Indonézie atď. Snažila som sa ich ukecať, aby mi dali pečiatku na extra papier, ako to bežne turisti robia, ale nejako som bola neúspešná.