Uzbekistan pripomína vďaka svojim historickým mestám ako Samarkand či Buchara rozprávku Tisíc a jednej noci, ktorá je pretkaná príbehmi o slávnej Hodvábnej ceste. Nielen spomenuté drahokamy však tvoria stredoázijskú krajinu, ale dôležitým kamienkom mozaiky je aj hlavné mesto Taškent. Aj to za svojimi pomyslenými múrmi skrýva nejedno tajomstvo a podmanivosť farebného Orientu dokreslenú o impozantné stavby, trhoviská či historický klenot, akým je najstarší Korán na svete.
Podmanivosť trhoviska
Už od nepamäti boli trhoviská tlčúcim srdcom každého stredoázijského mesta a tak ani uzbecký Taškent nemôže byť výnimkou. Taškent nemá starú patinu, akou sa obalil Samarkand, Buchara či Chiva na západe krajiny, ale zato dokáže upútať a zaujať práve svojimi príjemnými trhoviskami. Tým najkrajším, najväčším a najfarebnejším je trhovisko zvané Čorsu na prahu starého mesta. Človek ľahko spozná, že je na mieste, pretože sa zvýši koncentrácia ľudí a vozíkov naplnených tovarom. Trhovisko Čorsu zakryla obrovitánska strecha a je rozdelené do niekoľkých častí. Európanovi môže chaos na prvý pohľad podlomiť nohy, ale napokon zistí, že všetko má svoj systém. Stredoázijský, ale stále systém. V prednej časti sa predáva zelenina, ovocie a okrúhly chlieb non, v budove cez ulicu majú koreniny, bylinky, ryžu, sušené plody alebo oriešky a na rohu výrobky z dreva, keramiku, čajníky, poháre a všetko, čo sa hodí do kuchyne. Pred bránami postávajú veksláci s vreckami plnými uzbeckých somov a neďaleko sa premávajú policajti v tmavozelených uniformách. Medzi nimi sa prepletajú mladí chlapci ťahajúci vozíky, ktoré rozvážajú sem a tam po trhovisku a zásobujú ho. Ženy odeté do dlhých kvietkovaných šiat sa zhovárajú pri zelenine a vyberajú si tie najkrajšie kúsky na večerný plov. Len muži sedia v čajcháne, popíjajú zelený čas, vydychujú oblaky dymu a ten sa mieša s dymom stúpajúcim z grilu, na ktorom sa obracajú šašlíky.
Bazár Čorsu je skutočnou pastvou pre oči. Babičky s vráskami so šatkami prehodenými cez vlasy ticho sedia a čakajú kým sa niekto pristaví, aby si od nich kúpil zeleninu a všade naokolo to bzučí ako vo včeľom úle. Predávajú tu ženy aj muži, chlapci a dievčatá a človek tu odrazu vidí celú vzorku uzbeckej populácie. Mladé dievča predávajúce koreniny sa usmeje a medzi perami sa jej zaleskne niekoľko zlatých zubov. Nasype korenie, odváži ho a s hanblivým úsmevom ho podáva ďalej. Uzbekistan preslávili melóny a tie tu majú v niekoľkých typoch, farbách a veľkostiach. Ochotne ho rozkroja, dajú ochutnať a sú na ne skutočne hrdí. Granátové jablká vystavené na drevenom stole sú obrovské a stačí ich rozrezať a valí sa z nich skvelá, rubínovo červená šťava. Naukladané vrecia s ryžou čakajú za pultom kým sa minú tie vyložené a predavač si len ľahne pri kanvicu s čajom a pozoruje okolie. Nikto sa nikam nenáhli. Takto to tu bolo stovky rokov a takto to tu bude aj dnes.