Z gruzínskeho hlavného mesta Tbilisi má cesta do historickej lokality Mccheta len necelých 20 kilometrov. Že sa blížime k miestu nesmierneho významu vidíme na spolucestujúcich v mikrobuse.
Hneď ako sa objavia prvé siluety starých kostolov a kláštor Džvari na vysokom kopci všetci spozornejú a tri krát sa prežehnajú. Tento miestny zvyk domáci praktizujú vždy keď sa priblížia ku kostolu. Mccheta je však viac než to. Kedysi bola hlavným mestom celej krajiny a práve z týchto miest sa šírilo nové náboženstvo v znamení kríža.
Mesto nad sútokom riek Mtkvari a Argavi
Doba, v ktorej už bola Mccheta hlavným mestom celej oblasti ešte nepoznala náš letopočet. Spoločne s malou kamennou osadou Uplitsikhe ležiacou vedľa známeho mesta Gori patria dokonca k najstarším mestám celého kaukazského Gruzínska. Staré mesto vyrástlo nad sútokom riek Mtkvari a Argavi a dodnes sa rozkladá na ich brehoch. Rieka Mtkvari, známa aj ako Kura pramení v horách severovýchodného Turecka, vlní sa Gruzínskom a následne v susednom Azerbajdžane vyteká do Kaspického mora.
Do celej oblasti prinášala život a tak tomu bolo aj v prípade Mcchety. Vďaka obom riekam dostalo mesto do vienka naozaj príťažlivú polohu, ktorú si návštevník najlepšie dokáže vychutnať z kopca nad mestom. Svoj zlatý vek prežívala Mccheta na prelome letopočtov a najmä v 4.storočí, kedy sa začínajú stavať prvé kostoly. V 5.storočí sa panovník Vachtang I. Gorgasali rozhodol presunúť hlavné mesto do blízkeho Tbilisi, ale aj tak ho ľudia nevymazali zo svojho podvedomia ako najvýznamnejšie miesto krajiny.
Kláštor Samtavro
Plne naložená maršrutka nás vyhodí na hlavnom námestí, kde v tieni stromov vylihujú znudení taxikári. Na miernej vyvýšenine stojí kláštor Samtavro a snaží sa na seba upútať pozornosť. Za nízkym múrikom rastie niekoľko vysokých stromov a zašpicatená veža s krížom na vrchole. Pri bráne sedí hŕstka starších žien a keď sa k nim priblížime vystrie sa k nám zvráskavená prázdna dlaň. Pred múrmi kláštora polieva mníška záhon ruží a ďalšie sa rýchlym krokom presúvajú za roh. Dnes tu sídli ženská rehoľa. Medzi staršími ženami sa občas mihnú aj mladé dievčatá a s jednou z nich si vymieňame úsmevy.
V 12.storočí slúžil kláštor panovníkom Mcchety a v jeho útrobách sníva svoj večný sen kráľ Mirian aj s manželkou Nanou. Vnútro je pomerne malé, steny ozdobené polorozpadnutými freskami a pár pútnikov zapaľuje tenučké voňavé sviečky. Pôvodnú stavbu kostolíka Tsimnda Nino zo 4.storočia pohltil jej dnešný nasledovník a podľa tradície stojí na mieste, kde sa svätá Nino zastavila a pomodlila. V záhrade stojí aj menšia kamenná zvonica a okolo nej pár kamenných náhrobkov zapustených do trávnika. V druhej polovici 20.storočia patril k najznámejším obyvateľom kláštora mních Gabriel. Denne k nemu prichádzali chorí pútnici zo všetkých kútov Gruzínska, aby ich svojim darom vyliečil. Mnohým pomohol a preto ho dnes považujú za svätca.
Katedrála Svetitskhoveli
Ospalým mestečkom kráčame po vlastných ku veľkolepej katedrále Svetitskhoveli. Vysoká veža katedrály je neprehliadnuteľným míľnikom. Námestie pred vstupom zaplnili stánky s obchodníkmi. Niektoré predávajú pekné náboženské suveníry. Malé i veľké sviečky, obrázky svätých namaľované na dreve alebo na papieri, ikony, krížiky na krk a v neposlednom rade aj malé makety stavby stojacej pred nami. Na nádvorie katedrály vedie mohutná drevená brána. Aj tu je záhrada plná kvetov, ale svoje miesto tu našli aj odpočívajúci ľudia. Steny katedrály obiehajú kamenné reliéfy, postavičky, kríže alebo len nápisy v ozdobnom gruzínskom písme. Staré príbehy hovoria o tom ako Žid menom Elioz prišiel z Jeruzalema s kúskom rúcha Ježiša Krista. Vrátil sa s ním do Mcchety, ukázal ho svojej sestre Sidónii a tá v návale náboženskej vášne v tom momente umrela. Držala rúcho tak silno, že ho pochovali s ňou priamo na mieste. Ľudia po čase zabudli, kde je kúsok vzácneho rúcha uložený. Kráľ Mirian sa rozhodol postaviť kostol a do jeho vnútra nechal osadiť drevený stĺp. Raz v noci sa pri tichej modlitbe zjavil svätej Nino muž ako prenáša stĺp obklopený ohňom. Vtedy stĺp zázračne ožil a zastavil sa až na mieste, kde kedysi pochovali Sidóniu. Odtiaľto pochádza aj názov katedrály. V gruzínštine označuje slovo „sveti“ stĺp a „tskhoveli“ znamená živý.
Vstupov do katedrály je hneď niekoľko. Prichádzame z bočnej strany a vzápätí sa pred nami otvorí obrovský priestor. Interiér skrášľujú staré ošúchané fresky. Niektoré vybledli pôsobením storočí, ale pár z nich má farby ešte tak živé, akoby mali len pár rokov. V strede katedrály odpočíva pôsobivý drevený ikonostas a centrálnou časťou neustále prúdia ľudia. To čo vidíme dnes okolo seba je výsledok architektov z 11.storočia. O tri sto rokov neskôr ho sčasti zničili vojská obávaného Timura, ale našťastie sa jej podarilo prežiť do dnešných dní. Odrazu sa odniekiaľ vynoril starší patriarcha s hustou bradou odetý od hlavy po päty v čiernom hábite. Každým pohybom sa mu od hrude odrazí veľký kríž prevesený cez krk. Všetci sa zoradia do zástupu vedľa koberca po ktorom kráča a čakajú na jeho požehnanie. Na čelo im spraví krížik a pomaly vyjde von, kde sa medzičasom nazbierala ďalšia skupinka ľudí. Na ich tvárach vidno úprimnú radosť z tohto stretnutia. Zo všetkých svätostánkov v Mcchete je katedrála Svetitskhoveli najzaujímavejšou. Jej význam podčiarkuje aj fakt, že vo vnútri korunovali gruzínskych kráľov a viacerí z nich tu našli svoj posledný odpočinok. Atmosféru tohto miesta, treba zažiť na vlastnej koži, aby človek pochopil aký význam má pre Gruzíncov.
Kláštor Svätého Kríža
Stojí vysoko na kopci nad Mcchetou. Gruzínci mu nepovedia inak ako Džvari a pre mnohých je práve on najposvätnejším zo všetkých gruzínskych kláštorov. Tu na samom vrchole kopca nechala svätá Nino po tom ako priniesla kresťanstvo do krajiny zasadiť svätý kríž. Narodila sa v tureckej Kolastre a putovala mnohými miestami, až sa objavila práve v Mcchete. Pokrstila kráľovnú Nanu, čím sa znepáčila kráľovi Mirianovi, ale po nešťastnej poľovačke pri ktorej na chvíľu oslepol sa k nej pomodlil a následne sa stal prvým kresťanským kráľom. Zdalo by sa, že Mccheta alebo celé Gruzínsko je plné rozličných príbehov. Ku kláštoru sa dá vyšliapať za dve hodinky priamo z mesta, alebo ukecať jedného z taxikárov. Kvôli času volíme druhú variantu, zjednáme cenu a začneme stúpať, aby sme obišli kopec a dostali sa nahor. Na prvý pohľad sa kláštor Džvari líši od ostatných, pretože vyzerá byť pomerne nový. Zdanie klame a jeho korene siahajú do 6.storočia.
Ako aj celá Mccheta, aj on je zapísaný do svetového dedičstva UNESCO. Pár schodov vedie na malé nádvorie, kde odpočívajú ťažké, kovové zvony. Kedysi spievali celým údolím, ale dnes stratili hlas a človek sa ich môže dotknúť. Vnútrom kláštora sa miesi ticho s prázdnotou a jemným dymom sviečok, ktoré sa o chvíľku rozplynú. Za stolom sedí starý mních predávajúci sviečky, ale inak sa tu nedeje vôbec nič. Nie sú tu ani žiadni turisti, len my. Za kláštorom je malá vyhliadka na celé okolie. Mccheta je z výšky krásne miesto. Z východu priteká rieka Mtkvari, zo severu Argavi a spolu ruka v ruke kráčajú na juh. Na ich sútoku stojí mestečko plné oranžových striech, ponad ktoré sa dvíhajú špičky stromov a strechy kostolov. Za mestom rastie krajina do výšky a prenikavo zelené lúky a lesy sa rozbiehajú všetkými smermi. Ďalej na sever stojí stará pevnosť a tzv. Pompejov most cez rieku, z ktorého ostali len kamenné základy. Dal by sa tu stráviť kľudne celý deň, no aj tak by mal človek pocit, že to celé príliš rýchlo ušlo.
