Diamantový ostrov Kalimantan

Cesta do indonézskej časti Bornea, Kalimantanu, je jeden z klasických cestovateľských zážitkov a výziev. Dokonalá kombinácia neskazenej prírody, obyvateľov opradených hrôzostrašnými historkami o love lebiek a kraja, kam globalizácia a turistika nevstúpila.

Ležím na palube klotoku, miestnej motorovej lode, plaví sa po rieke cez národný park Tanjung puting v južnom cípe Kalimantane. Džungľa okolo vyzerá presne tak, ako som ju videla na obrázkoch zachovaných z čias prvých kolonizátorov. Hustá, neskazená, zahalená v opare vlhkosti. A predovšetkým plná zvierat. Tunajšou špecialitou sú orangutany a opice. Pod zvieratami, ktorých zahliadnutie by kdekoľvek inde bolo považované za veľké šťastie, sa tu prehýbajú vetvy. Niektoré stromy sú doslova osypané makakmi a vzácnymi opicami kahau nosatých. Občas zahliadneme aj orangutana. Naháňajú sa v korunách stromov, mladé cicajú mlieko od svojich matiek, odpočívajú. Naša loď prepláva pomaly a ticho, aby sme si zvieratá mohli dostatočne užiť, sprievodca nám ukazuje ďalšie a ďalšie rodiny, kapitán bezpečne kormidluje, kuchárka pripravuje vynikajúcu večeru.

V srdci národného parku

Národný park Tanjung puting, je najlepším miestom pre pozorovanie orangutanov vo voľnej prírode na svete. Rovnako ako africké gorily, aj indonézske orangutany majú svoju "doktorku", ktorá im zasvätila svoj život. Dr. Galdikas tu vybudovala centrum pre ochranu a rehabilitáciu späť do prírody týchto ohrozených primátov. Pre turistov sú prístupné tri kempy, u ktorých je vysoká koncentrácia orangutanov, a raz denne tu prebieha kŕmenie jedincov, ktorí si nezohnali potravu sami v prírode. Prvý deň sa navštevuje kemp 1, nám prší a na kŕmenie prichádza len jedna samica orangutana s mláďaťom. Pozorujeme, ale dúfame, že druhý deň budeme mať lepšiu "nádielku".
 
Na druhý deň začíname návštevou kempu 3, počasie sa príliš neumúdrilo, napriek tomu je tu tunajší dominantný samec a postupne s rešpektom sa odvažujú priblížiť aj ďalšie a za chvíľu pozorujeme asi 10 primátov, ktoré sa napchávajú banánmi a zase miznú v korunách stromov. Popoludní druhého dňa zastavujeme v kempe Leakey, čo je najvýznamnejší kemp. Sídli tu i Prírodovedecká základňa a rangeri parku. Pri tunajšom kŕmení je naozaj na čo pozerať. Primátov, ktorí sa sem prišli najesť, je okolo pätnásť a evidentne z ľudí príliš strach nemajú. Voľne sa pohybujú medzi návštevníkmi, jednej turistke sa samica orangutana oprie o nohu. Čakáme, kým sa ostatní nevytratia, a sme odmenení prechádzkou za ruku s jednou z krotkou samicou. Vo vetvách nad hlavou nám poskakuje jej mláďa. Krásna odmena za mizerné počasie a mraky nákazlivých komárov.
 

 

Z parku je to 16 hodín jazdy autobusom do mesta Banjarmasin, kde razom pochopíte, že Tanjung puting bol turistickou oázou v tomto tvrdom kraji. V Banjarmasin nikto nevie po anglicky a napriek tomu na vás 1000x denne pokrikujú "hello mister", pretože atrakciou sa tu stávate vy sami. Hlavnou atrakciou Banjarmasin sú kanály, ktoré mestom pretekajú a život okolo nich. Domy sú postavené s vchodom do ulice, ale so zadnou časťou ústiacou ku kanálu, v ktorom sa perie, umýva, kúpe, ale aj do neho ústia všetky kadibúdky. Zrána a navečer je príjemnou plavba na loďke po kanáloch a pozorovanie miestneho rušného života.
 
Desiatky rokov nezmenené sú tu aj plávajúce trhy, ktoré začínajú pred východom slnka. Predáva sa tu ovocie, zelenina, je tu ale aj celá plávajúca reštaurácia a my si zrána dávame úžasné šišky a kávu v plávajúcej kaviarni. Dostanete asi dvojmetrové napichovátko, s ktorým si môžete napichnúť tú, ktorá sa vám najviac páči - kokosovú, s banánom či čokoládovou polevou.
 

Bane

Za Banjarmasin sú zaujímavé diamantové a zlaté bane. Vzácne kamene sa tu vo veľkom ťažili už za holandskej koloniálnej vlády, čo vyslúžilo Holandsku povesť diamantovej veľmoci a Kalimantane jeho meno (v preklade znamená diamantový ostrov). Spôsob ťažby sa tu od dôb Holanďanov príliš nezmenil. Najskôr sa v hlbokých jamách mieša hlina s vodou, tá sa potom vyháňa hore, kde sa najskôr strojne a nakoniec ručne preosieva tak, aby zostal zachytený každý kus zlata či diamantu. Robotníci tu hocikedy pracujú celý deň ponorení do bahna.
 
Napriek tomu sú neuveriteľne milí, pózujú pre foťák, všetko vám chcú ukázať. Niektorí vás i môžu osloviť s ponukou brúsených aj nebrúsených diamantov. Pravosť ani kvalita samozrejme nie sú zaručené, ale tie najmenšie začínajú už od 100 korún! Za diamant! Nekúpte to. Tie s certifikátom si už za pomerne iné sumy môžete kúpiť v jednom z obchodov.
 
Ďalších 16 hodín v autobuse vás posunie do mesta Samarinda. Samotné mesto je, napokon rovnako ako Banjarmasin, mizéria sama. Pár budov je z betónu, zvyšok týchto miliónových miest je z materiálov, ktoré prišli majiteľom pod ruku. Niečo málo možno z tehál, väčšina z drevených dosiek, niečo z preglejky, strecha z vlnitého plechu. Všade okolo hromady prachu a špiny, za domom hnedý kanál slúžiaci ako kúpeľňa. Samarinda samotná nie je prívetivé mesto. Slúži ale predovšetkým ako nástupný bod na plavbu po rieke Mahakan, ktorá vedie do vnútrozemia Kalimantane za kmeňom Dajak. Ak nasadnete na motorizované kanoe na jej brehoch, môžete objavovať, čo zostalo z ich pôvodnej kultúry.

Pôvodní Dajaci

Dajaci bývali lovci lebiek a ich mačetou zahynul nejeden biely kolonizátor. Od tradície lovu lebiek bolo upustené v 19. storočí, ale viera v duchov a prírodné sily zostala zachovaná. Prevádzkuje sa tu vraj aj čierna mágia. Pri plavbe po Mahakanu môžete navštíviť jeden z drevených domov dajackych rodín, ktoré stále tradične žijú v džungli. V jednej takej majú síce televíziu, ale za domom je aj miesto, kam sa kladú obete pred odchodom na lov a honosný hrob prasaťa, ktorý vraj bol stelesnením dobrého ducha, ktorý sa o rodinu staral.
 

Navštíviť môžete aj niekoľko tradičných dedín a longhouse. Všade budete míňať totemy slúžiace k rôznym náboženským účelom. Večer sa môžete pripojiť k dajackým lovcom a vyraziť na nočný lov. Kým Európan nevidí vôbec nič, oni už majú prvú obeť, najmenší druh jeleňa na svete - má veľkosť asi ako väčší zajac. Najskôr ich omráčia streľbou zo vzduchovky a potom ich zabijú podrezaním hrdla. Zážitkom je noc strávená priamo v jednom z longhouse, kde si väčšinou môžete nakúpiť aj suveníry v podobe drevených totemov, masiek či korálikov. Pravidelne každú nedeľu sa v jednej z dedín koná tradičná slávnosť. Ľudia sa schádzajú z okolia, aby sa pozdravili, porozprávali a pozreli si niekoľko vystúpení s hudbou a tancom. Ženy každého veku s prstami ozdobenými vtáčími perami nám predvádzajú ladný tanec. Predtým sa dajacké ženy zdobili ťažkými náušnicami, ktoré im uši vytiahli o desať či dvadsať centimetrov, muži sa pýšili tetovaniami získanými pri skúškach mužnosti. Dnes sú tieto ozdoby vidieť už len u starších členov komunity, až zomrú, nebude nikto, kto by v tejto tradícii pokračoval.
 
Všetko, čo sa o Kalimantane hovorí, je pravda. Globalizácia sem ešte naozaj nedorazila, ľudia žijú svoje životy nedotknuté západnom konzumom. Kalimantan skrýva pre cestovateľov dodnes diamanty k objaveniu. Musíte sa ale namočiť do špiny, až po krk do bahna, aby ste niektorý z diamantov Kalimantane získali. Potom sa ale leskne tisíckrát viac než akýkoľvek kremeň, ktorý jednoducho nájdete na povrchu.