Hovorí sa, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta k nemu. No v mojom prípade to bolo práve naopak. Začal som o tom najprv snívať, neskôr som to začal reálne zvažovať a hľadal som všetky dostupné informácie, v ktorých som sa mohol dočítať viac o spôsobe, ako sa tam dostať a ako to celé naplánovať.
Rátal som predpokladané náklady na cestu a zvažoval som rôzne možnosti a kombinácie leteniek, aby som sa tam mohol vybrať. No v daný rok sa to nepodarilo a ja som kvôli problémom s kolennými kĺbmi nakoniec vybral ľahšiu a dostupnejšiu možnosť aktívneho oddychu, ktorý by som zvládol. Vybral som sa do teplého Thajska, kde som strávil 3 týždne šnorchlovaním mixnutým s island hopingom (skákaním z ostrova na ostrov). Bola to moja prvá cesta do Ázie vôbec a myslím že to bolo zhora dané práve v takom poradí. V Thajsku som si mohol zažiť a ochutnať, ako to vyzerá, keď sa človek vyberie sám do Ázie bez toho, aby mal vopred stanovené miesto na spanie alebo dopravu. Boli to cenné skúsenosti, ktoré som rok nato zužitkoval pri ceste za vysnívaným cieľom.
Cesta je dôležitejšia ako cieľ
Mnoho sa písalo a píše o najvyššom bode sveta. Áno, mam na mysli Mount Everest, horu, ktorá priťahovala stovky odvážnych horolezcov s túžbou vystúpiť na jeho vrchol a tisíce turistov z celého sveta, ktorí sa mu tužia priblížiť a zahľadieť sa na jeho majestátnosť. S úctyhodnou výškou 8848mnm je to najvyšší bod našej planéty a svojím dominantným postavením vymedzuje hranicu medzi Nepálom a Tibetom. Cesta k nemu trvá rôzne dlho. Každý má svoje tempo a možno práve tu sa zvykne často aplikovať príslovie, že cesta je dôležitejšia ako cieľ. Často sa stáva, že 7-dňový trek sa predĺži na niekoľko týždňov pomalého putovania a užívania si panenskej prírody a pohostinnosti šerpov. Najbežnejší je trek, ktorý začína v nepálskej osade Lukla, 2800 mnm, kde sa dá pohodlne dostať lietadlom z hlavného mesta Nepálu, Káthmandu. Ja som nato išiel trochu inak.
.jpg)
Mám rád hory a od malička som bol k nim blízko tým, že som vyrastal pod našimi veľhorami v meste Poprad. Keď som mal 8 rokov, vystúpil som so svojím dedom na Slavkovský štít. Bola to pre mňa hračka, ale nie, nenasleduje opis búrlivej kariéry vášnivého turistu a horala, ktorý by pobehal všetko do svojej dospelosti. Akosi to bolo pre mňa všetko také blízke a mal som to stále na očiach, no nezvykol som sa sám vypraviť na tatranské štíty.
Prelomilo sa to až počas obdobia, kedy som sa ironicky horám vzdialil a vycestoval som mimo Slovenska za prácou. Tatry a domov mi začali v Anglicku chýbať. Pomaly som si rokmi uvedomil, že mám hory rád a viažu ma k nim spomienky. Presťahoval som sa neskôr do Bratislavy a cestoval som domov počas roka navštíviť rodinu a vždy som sa snažil spojiť cestu domov s výletom do hôr. Prešiel rok, dva a ja som zažil ťažkú životu nebezpečnú situáciu na horách spôsobenú pyšnou nedbalosťou a ignoranciou nebezpečia. Práve preto som sa začal viac zaujímať po uzdravení zo zranení o bezpečný pohyb na kopcoch, ktoré pre mňa znamenali návrat do detstva a zároveň cestu späť k prírode, tam do divočiny, kde sa odohrávali príbehy hrdinov.
Začal som snívať sen o návšteve Himalájí
Prečítal som pár kníh a absolvoval pár kurzov a začal som snívať sen o návšteve Himalájí a treku pod Everest. Špeciálne ma zasiahli dva príbehy, ktoré som držal v mysli počas môjho výletu. Príbeh divokej búrky v roku 1996 na svahoch Everestu, opísanej v knihe "Into Thin Air" od autora Johna Krakauera, kde zahynulo asi 9 horolezcov. Ďalej to bol príbeh našich slovenských odvážnych horolezcov, ktorí sa odhodlali vyliezť na steny tejto hory a ktorí sa domov už nevrátili. Spomínal som aj na nich počas toho, ako som míňal nespočetné pomníky vo výške 4900 m nad Dakchu, na ceste pod Everest.
Letenku som začal plánovať trochu neskoro, ale podarilo sa mi kúpiť za dobrú cenu spiatočnú do Nového Dillí v Indii, a tak som sa rozhodol spojiť zimu s teplom, turistiku s relaxom na pláži. Prečítal som si blog jedného Slováka, ktorý navštevuje Nepál spravidla v zime, mimo hlavnú sezónu z dôvodu menšieho počtu turistov a väčšieho pokoja na horách. Stretli sme sa pri obede a uistil ma, že sa nemám čoho obávať, že sa to dá bez problémov zvládnuť aj v decembri, sólo, bez sprievodcov, nosičov a pokojne aj autobusom, čím sa síce predĺži trek o týždeň, ale človek vidí miesta, ktoré inak míňa 50-minútovým letom a pohľadom z oblohy.
Keďže som chcel spojiť dlhší trek spolu s bezpečnosťou, tak som zavrhol variant letu do jedného z top 10 najnebezpečnejších letísk na svete, Lukly a dorazil som do Káthmandu, odkiaľ po vybavení papierovačiek, povolenia a turistickej karty som nasadol na autobus do obce Bandar. Je to jedno z miest, kde môžu turisti začať svoj zväčša 5 až 7-dňový pochod cez 3 sedlá k Lukle, kde sa napája príval turistov, ktorí šli letecky.
Klasický trek z Jiri pod Everest by mal trvať 14 dní
A tak som 6. decembra sedel v autobuse, ktorý po 7 hodinách cesty míňal Jiri, osadu, ktorá je známa ako brána pre autobusovú verziu Everest Base Camp treku cez 3 sedlá. Myslím, že som tam mal vystúpiť, lebo ďalej bola cesta čoraz horšia, nebezpečnejšia a tažšie prejazdná, až sme zapadli nevedno kde v blate a nedalo sa pohnúť ďalej. Hrozilo prespanie v autobuse a tak som sa pridal k partii miestnych šerpov, ktorí ma vzali pod svoje krídla a doviedli do najbližšiej dediny, kde sme prespali. Nasledujúce ráno začínala poriadna zaberačka, ktorá trvala 15 dní. Klasický trek z Jiri pod Everest by mal trvať 14 dní a človek by mal prejsť približne 160 km a nastúpať hŕbu výškových metrov, ktoré vzápätí stráca počas prvých 7 dní. Je to však na niečo dobré, pomáha to rýchlejšej aklimatizácii.
Môj nabalený batoh vážil približne 15 kg a mne sa zdal prvý deň pod tou váhou nepredstaviteľne ťažký a nereálny. Predo mnou bolo 2-kilometrové stúpanie a ja som to chcel otočiť po prvej pol hodine. Modriny, ktoré sa mi vytvorili na bedrách a pleciach a pľuzgier na nohe neboli dobrým ukazovateľom pokojnej oddychovej turistiky. Tenisky som prezul za trekové kožeňáky a vyrazil na spomínaný 2 km vyšľap do prvého sedla. Po 13 hodinách som sa s bolesťou hlavy a vyčerpaný ocitol asi 650 výškových metrov pod mojím cieľom, Lamjura La, 3600 m, a musel som prijať fakt, že to nejde tak rýchlo a ľahko, ako som si predstavoval. Mal som v pláne sa dostať do obce Namche Bazar, 3440 m, centrálneho bodu treku za 5 dní. Čítal som, že šerpovia to dajú za 3 dni. Turisti za 7 dní a tí, ktorí majú naponáhlo možno aj za päť. Naponáhlo som mal, a tak som sa hnal vpred. Pokorený som sa prebudil na druhý deň ráno s bolesťou hrdla, hlavy, tela a s kašľom. Musel som konštatovať, že budem rád, ak sa vôbec dostanem do Lukly v tomto stave a poletím späť do Káthmandu a taký zlomený nachladnutím a únavou som začal stúpať ďalej.
Tretí deň som sa spojil s ďalšími dvoma podobne ubolenými a chorými odvážlivcami a tak sme spoločnými silami vyrazili pomalým tempom k nášmu ďalšiemu cieľu. Odporúča sa ísť 5 až 6 hodín denne. Ja som si myslel, že v pohode zvládnem 10 hodín ako bežný turista. Avšak veľmi rýchlo som pochopil, že kombinácia výšky cez 3000 m, ťažkého batohu a choroby ma spomalí na štandardných 6 až 8 hodín a to môžem byť rád, že sa vôbec hýbem a nemusím ležať s teplotou. Asi po 3 dňoch som si akosi zvykol. Nachladnutie neustúpilo, ale ani nesilnelo. Tempo som nehrotil a pomaly si zvykli aj moje plecia, bedrá a nohy.
Váha, ktorú som niesol sa, mi stala každodenným bremenom, ktoré som naložil a každý krok sa mi stal pracovným rytmom. Nemyslel som na to, že niečo nesiem a niekam idem, jednoducho som si povedal, že moja úloha je vstať o ôsmej do práce a o piatej končiť. Len tentokrát to nebolo sedenie v kancelárii v teple za počítačom, ale v priemere 8-hodinový pohyb na čerstvom vzduchu v mierne odlišných podmienkach.
Začal som pomaly rozumieť tomu, ako lokálni nosiči od svojej mladosti až po starobu zvládajú vynášať rovnakou cestou 85 kg klady na chrbtoch bez horekovania a s úsmevom na tvári. Jednoducho si uvedomia, že to je ich práca a telo si nejako rokmi na to všetko zvykne.
Pre mňa bol problém niesť cca 15 kg, no oni sa trápili s niekoľkonásobné vyšším nákladom a ja som ich v tichosti obdivoval a zároveň som dostával psychickej posily niesť ten svoj batôžtek a neľutovať sa.
Život v Himalájach nie je med lízať, ale ľudia sa mi tu javili šťastní, spokojní s tým, čo majú a sálal z nich pokoj a vyrovnanosť. Akosi ich to panenské prostredie pozitívne formuje a ich úsmev a jednoduchá pokojná radosť sú nákazlivé.
Namche Bazar
Po šiestich dňoch som dorazil do môjho medzicieľa, Namche Bazaru, obce, ktorá je asi najviac vybavená po každej stránke. Človek tu nájde rôzne reštaurácie, internetové kaviarne, obchodíky, trhy, lekára a teplú sprchu. Ja som si doprial celé poobedie oddych, teplú sprchu a internet. Mobil a jeho signál nemali v týchto horách veľké slovo a tak bol internet pre mňa cestou, ako oznámiť rodine a priateľom, že som v poriadku a že všetko ide podľa plánu.
Cítil som sa na druhý deň dobre a tak som vynechal aklimatizačný deň a vybral som sa do ďalšej destinácie, Tengboche, obce, kde sa nachádzal veľký budhistický kláštor, ktorý často navštevujú expedície s nádejou dostať poznanie na svojej nebezpečnej ceste. Ja som si po dobrých špagetách a dobrom spánku urobil pár záberov z tejto krásnej krajiny obklopujúcej kláštor a osadu a vyrazil som ďalej. Môj cieľ bol jasný. Dostať sa pod Everest a vyštverať sa na Kala Pathar, 5640 m vysoký vyhliadkový kopček, z ktorého môže bežný smrteľník pozorovať z úctyhodnej diaľky najvyšší bod Zeme.
Podľa plánu som mal zotrvať a absolvovať jeden aklimatizačný oddychový deň na 2 miestach.
Základné pravidlá aklimatizácie sa neodporúča porušovať
Denne nespi vyššie ako 300-400 m a po každých 1000 m ostaň 1 deň spať v rovnakej výške. Ja som sa cítil dobre a tým, že som určitú aklimatizáciu absolvoval prvých šesť dní putovania vo výške okolo 3000 m, tak som vynechal oba aklimatizačné dni, ktoré sú na EBC treku potrebné. Neodporúčal by som to. Určite nie pre tých, ktorí prilietavajú do Lukly. Podcenenie aklimatizačných oddychových dní môže spôsobiť vážne zdravotné komplikácie a niekedy aj smrť.
Pred odchodom som dostal pár cenných rád od kamošov, ktorí boli vo výškach a tak som ich počúvol. Radili mi nasledovne: choď pomaly, pravidelne oddychuj aj keď sa ti dýcha dobre, zastav sa a zhlboka vydýchaj po určitom intervale, pi veľa tekutín, buď aktívny a vyšľap si každý večer vyššie, ako je miesto, kde spíš.
Tabletky ginkgo biloba
Ja som k tomu pridal tajnú prísadu, tabletky ginkgo biloba. Zistilo sa vraj, že ginkgo pomáha lepšej aklimatizácii. Vďaka mojej tajnej prísade, ťažkému batohu, ktorý zaručoval slimačie tempo s pomalým naberaním výšky, plus aktivite každý večer po ubytovaní a v neposlednom rade určite aj pomoci zhora, som dokázal zvládnuť výšky bez vážnych problémov. Mal som len dve chvíle, kedy ma vážnejšie bolela hlava a v oboch prípadoch to bolo zapríčinené pobytom vo výške nad 5100 m.
Pár dní stúpania a nastal deň "D" a ja som sa dostal do cieľového bodu, najvyššej osady na treku, Gorak Shep, 5120 mnm. Odtiaľ som vyrážal o druhej poobede na vyhliadkový kopček za domom. Tá kopa hliny mala len 500 m prevýšenia, no trvalo mi necelé 2 hodiny, kým som sa tam vyštveral. Nabalil som všetky teplé veci, čo som mal, termosku čaju a odhodlaný počkať na západ slnka a zachytiť nádherné farebné zmeny oblohy, som sa usadil medzi kameňmi v 5620 m. Vietor zavýjal a postupne silnel, chlad sa dostával pod kožu a tak mnohí, ktorí čakali na západ slnka, sa museli predčasne otočiť a vrátiť späť do tepla. Myslím, že mohlo byť odhadom okolo 20 stupňov pod nulou, bežná tatranská zima a tak som zababušený vo všetkom, čo som mal, plus vak pod zadkom, sedel a netrpezlivo vyčkával. Hýbal som prstami na nohách aj rukách a v duchu som si predstavoval, aké to muselo byť náročné pre mnohých horolezcov, ktorí takto ostali zaseknutí v týchto okolitých kopcoch a prečkávali mrazivú noc sami.
Konečne prišiel ten moment, kedy sa slnko skrylo za západné kopce a ja som s mojím foťákom nacvakal, čo sa dalo. Nebo ihralo pestrými farbami od žiarivej oranžovej po chladnú fialovú, až sa pomaly prikradol súmrak a ja som sa s čelovkou na hlave ako posledný dal na pomalý zostup.
Vysnívaný cieľ mnohých dobrodruhov
Akosi sa mi nechcelo vrátiť hneď späť. Bol to krásny pocit. Podarilo sa to. Po toľkej drine som mohol vidieť vysnívaný cieľ mnohých dobrodruhov. Jednoducho tam stál vo svojej tichej majestátnosti, opätoval pohľad trúfalca. Akosi sme tam v prítmí mrazivej noci mlčky hľadeli navzájom na seba a ja som si predstavoval rozličné situácie, ktoré sa odohrávali na jeho neľútostných, mrazivých stenách. Everest bez jediného slova a vysvetlenia zaspával za kvílenia vetra a zostupujúcej noci.
Šiel by som tam niekedy? Aké to asi musí byť, odvážlivo sa škriabať po chrbte tohto spiaceho obra.
Vzápätí mi ostrý, mrazivý poryv vetra vyfúkol aj tieto posledne otázky z hlavy a ja som sa prebral späť do reality. Zostúpil som dole za necelú hodinku a pri teplom čaji a mojom obľúbenom jedle, šerpa stew, mixu všetkej možnej zeleniny a vývaru som spokojný vegetil v jedálni.
Noc bola mrazivá. Vietor zosilnel a jeho sila mocnela blížiacim sa ránom. V noci sa pohla jedna strecha na blízkom dome a ja som sa pri kvílivom zvuku a rachote plechu prebudil. V mysli som ďakoval, že nemusím sedieť na niektorom zo štítov a tŕpnuť túto hroznú noc vonku. Schúlil som sa do môjho teplého páperáka a vrátil sa späť k snom o hrdinoch a trúfalcoch, ktorí prežili, a o tých, ktorí sa nikdy nevrátili.
Hory jednoducho sú. Nežiadajú nás o to, aby sme sa k nim priblížili. Nemôžeme ich viniť za to, čo nám urobia. Nikto nás nenúti sa na ne štverať. My ľudia sme akosi k nim zvláštne priťahovaní. Je to ich panenskosť, majestátnosť, krása, nedotknutosť či zdanlivá krutosť, neviem, ale my sami sa rozhodujeme a znášame sami následky. Často si odnášame radosť a eufóriu, inokedy horké slzy.
Ja si tentokrát odnášam tichú radosť prelínajúcu sa so štipkou pokory, ktorá sa tu na mňa nalepila vďaka horám a ľuďom, ktorí sa nimi obkolesili. Spoznal som slabosti tela a silu ducha.
Pokojná vyrovnanosť týchto hôr blahodarne pôsobila a pôsobí stáročia na ľudí, ktorí tu žijú a ja som rád, že som si niečo z toho mohol vziať so sebou domov. Istotne znovu rád zavítam do tohto krásneho kúta našej Zeme. Namaste.
