Austrália svojou mnohotvárnosťou zaujme nejedného milovníka cestovania. My sme si za cieľ našej cesty zvolili územie Západnej Austrálie - miesto kde stretnete viac duchov ako ľudí, miesto kde človeka uchváti svet nedotknutej panenskej prírody v zastavenom čase.
Samozrejme, lákave sú aj ďalšie časti Austrálie. Východné pobrežie uchváti jedinečným morským útvarom nazývaným Veľká útesová bariéra a plavbou panenskými ostrovmi Whitsundays. Stredná časť Austrálie je známa nielen vďaka Uluru – druhému najväčšiemu skalnému monolitu na svete, ale hlavne jej nekonečnými diaľkami, ktoré v rozhorúčenom červenom outbacku prinášajú stretnutia s pôvodným obyvateľstvom a originálnou kultúrou tohto kontinentu. Náš však v najbližších dňoch čakal práve západ Austrálie...
Zrodenie cestovateľského sna
Z pulzujúceho východného pobrežia Austrálie a metropoly Nového Južného Walesu sa presúvame smerom na západné pobrežie. Už len samotný fakt, že cesta lietadlom na trase Sydney - Perth trvá takmer dvakrát dlhšie ako let na Nový Zéland sľubuje neopakovateľný zážitok nielen vďaka odľahlosti tohoto územia. Cestu Západnou Austráliou začíname v jednom z najizolovanejších miest našej planéty. Fakt, že sa nachádzame takmer na kraji sveta v nás vyvoláva zmiešané pocity pri pohľade na urbanizované mesto so stúpajúcou siluetou mrakodrapov v jeho centre. Perth je síce rozlohou neveľké mesto no je domovom takmer dvoch tretín všetkých obyvateľov Západnej Austrálie. Okrem produkcie vynikajúceho vína v oblasti Swan river (Labutia rieka), kde nájdete viac ako 400 výrobcov vína, sme neďaleko Perthu objavili aj najmenší druh klokana nazývaného Quokkas, ktorý žije na priľahlom ostrove Rottnest Island. Ide o jeden z mála austrálskych ostrovov v Indickom oceáne, ktoré si strážia a regulujú prísun turistov na svoje územie. My sme mali šťastie a ani nie po hodine plavby loďou z Perthského prístavu sa dostávame na ostrov plný malých milých potkaních klokanov, ktorí tvoria neoddeliteľnú súčasť oázy pokoja a stále zelenej flóry ostrova.
Púšť monolitov
Po zoznámení sa s Perthom a jeho okolitými zaujímavosťami sa konečne vydávame na dlhú cestu západným pobrežím Austrálie. Mala by nás doviesť až k odľahlému, ale vyhľadávanému mestečku Broome. Vymotať sa z uzla križovatiek jeden a pol miliónového mesta síce chvíľu trvá, ale ani nie po hodine jazdy sa dostávame na North West Coastal Highway. Táto cesta bola vybudovaná, aby sa stala hlavnou dopravnou spojnicou medzi západnou a severnou časťou nekonečného územia Západnej Austrálie. Dokopy nás čaká 3000 kilometrov jazdy takmer neosídleným horúcim územím, kde akékoľvek technické alebo fyzické zlyhanie môže znamenať obrovské komplikácie. S pribúdajúcimi kilometrami mizne silueta mrakodrapov veľkomesta, stúpa teplota ovzdušia, ubúdajú obývané a zelené oblasti.
Príroda sa z úrodnej zeme a obilninových lánov obrábaných a zavlažovaných miestnymi farmármi mení na prázdne územie outbacku pokryté červeným prachom, spálenou trávou a vyschnutými kríkmi. Po troch hodinách jazdy sa cesta konečne odkláňa k pobrežiu Indického oceánu a my sa dostávame k jedinečnej scenérii Národného parku Nambung a jeho hlavnému lákadlu Pinnacle Desert. V tejto púšti, ktorá je nahusto posiata pieskovcovými ihlanmi nazývanými tamala si pripadáme ako na inej planéte. Trvalo milióny rokov, kým more vytvorilo tieto nevšedné tvary, z ktorých mnohé dosahujú výšku aj desiatich metrov. V horúcom vzduchu už nepočuť žiadne zvuky civilizácie, len slabý vietor vanúci od oceánu, ktorý občas vyhráva pri náraze na vrchovce tých najvyšších ihlanov. O pár kilometrov ďalej sa nám naskytá pohľad na obrovské 30 metrové biele kopce. Ide o ďalšiu časť územia Národného parku Nambung, konkrétne púšť s názvom White Sands (biele piesky).
Chladné noci a netradičný rybolov v Indickom oceáne
Po prekvapivo chladnej noci strávenej pod holým nebom v spoločnosti početnej klokanej rodinky na okraji vidieckeho mestečka Cervantes, sme pokračovali ďalej na sever. Scenéria sa výraznejšie nemení len cesta sa opäť približuje čoraz viac k oceánu. V diaľke sme zazreli na pláži dvoch rybárov, ktorí nakladajú svoj úlovok do obrovského auta. Rybolov je popri ťažbe nerastného bohatstva a drahokamov veľmi dôležitou súčasťou zárobkov obyvateľov tejto časti Austrálie. Nestáva sa často, aby sa návštevníci zaujímali o ich prácu a tak našim dvom rybárskym priateľom Teddovi a Craigovi prichádza zrejme vhod, keď sa zaujímame o ich prácu. Každé ráno spoločne títo dvaja muži kontrolujú vodné klietky, v ktorých sa počas noci v oceáne „zabývajú“ homáre. Tieto morské živočíchy sú vyhľadávanou gurmánskou špecialitou po celom svete a najvychytenejšie reštaurácie platia za jeden kus aj niekoľko stoviek dolárov. Väčšina úlovku z tejto oblasti putuje do Japonska. Cesta k zákazníkovi trvá aj 20 dní a preto, aby sa homáre dostali k zákazníkovi čo najčerstvejšie, prepravujú sa uspané v špeciálnych mraziarenských boxoch. „Takýto homár sa prebudí pri zvýšení teploty až po doručení zákazníkovi a kvalita jeho mäsa zostáva zachovaná”, vysvetľuje Tedd. Naopak Craig nás popri tom zasväcuje do prípravy pochúťky z homára a ponúka nám na cestu jeden zo svojich úlovkov. Aj keď sa jedná o skutočnú pochúťku, sme nútení odmietnuť. Na slnku je takmer 40 stupňov, je neskoré ráno a my máme dnes pred sebou ešte dlhú cestu.
Murchinson River – rieka, ktorá dodáva život vyprahnutej krajine
V nádhernom slnečnom počasí a blížiacim sa poludním míňame Kangaroo Point. Už podľa pomenovania je zrejmé, že ide o miesto so zvýšenou koncentráciu klokanov. Asi nemáme šťastie, pretože žiadneho klokana tu nestretávame, zato výhľad na pokojnú tmavo modrú hladinu Indického oceánu je neopísateľný – kengury si rozhodne vybrali pekné miesto na večerné stretnutia. Ani nie po 200 kilometroch cesty prichádzame do posledného väčšieho mesta na našej trase, Geraldtonu. S počtom 35 000 obyvateľov sa radí na piate miesto v Západnej Austrálii. Na základe predošlých informácií od rybárov tu preventívne dopĺňame hlavne zásoby benzínu. Do zotmenia by sme sa radi dostali do Kalbarri National Park, ktorý je známy svojimi obrovskými prírodnými skalnými oknami. Cesta vedúca cez malé usadlosti Northampton a Ajana mimo diaľnice nie je síce dlhá, ale pomerne členitá. Posledných 45 kilometrov ku Kalbarri National Park vedie cez nespevnený terén a naše auto dostáva poriadne zabrať. Pohľad na prírodný úkaz s názvom Natural Window však stojí za to. Prírodou vytvorené okno v skalách sa nachádza v srdci Národného parku Kalbarri. Cez tento prírodný otvor je možné v diaľke zazrieť i Murchison River, rieku ktorá je považovaná za jeden z divov austrálske prírody. Je domovom viac než 200 druhov vodného vtáctva a druhou najdlhšou riekou v Západnej Austrálii. Jej pomalý tok prechádza cez územie dlhé 780 km a vlieva sa do Indického oceánu. Úplné ticho, pokoj a dychvyrážajúci pohľad na vyprahnutú krajinu, cez ktorú preteká životodarná rieka.
Záchranca z Anglicka
Dnes máme pred sebou ešte viac ako 150 kilometrov, aby sme sa dostali k Wannoo Billabong Road House, podľa mapy jedinej non-stop otvorenej čerpacej stanici a obývanému miestu v širokom okolí zároveň. V Západnej Austrálii sa totižto čerpacie stanice zatvárajú o už šiestej hodine večer, aby sa počas tmy nestávali cieľom útokov lúpežníkov alebo zlodejov. S ubiehajúcimi kilometrami nám však ubúdajú aj pohonné hmoty. Nervozita stúpa a aj keď sme sa na druhý pokus už konečne vrátili spať na diaľnicu, kontrolka stavu nádrže nám v úplnej tme austrálskeho outbacku osvetľuje tváre. Máme takmer prázdnu nádrž, je neskorá chladná noc a už dve hodiny sme nestretli žiadne auto. Naša cieľová čerpacia stanica je vzdialená ešte 60 kilometrov. Žiadne auto nejde za nami, žiadne nevidno pred nami, a nám zostáva len dúfať, že nejako dojdeme. Po tri štvrte hodine náš motor zhasol a jediné riešenie je nechať naše auto odstavené na kraji cesty, teplo sa obliecť a kráčať do tmy, nevedno ako ďaleko.
K čerpacej stanici prichádzame asi po polhodine rýchlej chôdze. Pumpa je už síce zatvorená, ale jej majiteľ Stephen popíjajúci pivo na verande svojho priľahlého dreveného domu nám ponúka nocľah v provizórnej izbe s ošarpaným nadpisom Hotel a prísľub, že ráno nám pomôže vyriešiť našu situáciu. Ráno nás prebudil šramot v kuchyni a melódia známej Beatlesovky, ktorú Stephen falošne pospevoval pri príprave raňajok o ktoré sa s nami ochotne podelil. „Cena ropy síce neustále rastie, ale tu to nikoho veľmi nezaujíma. Keď sa vám minie v tejto oblasti aj posledná kvapka, ste radi, že máte vôbec kde dotankovať...“, hovorí nám pri raňajkách anglický prisťahovalec Stephen. Po včerajšom zážitku presne vieme o čom hovorí a z vďaky za jeho pomoc pri dotiahnutí auta k benzínke mu nechávame na pamiatku slovenskú vlajku.
Od najzápadnejšieho cípu Austrálie po najvýchodnejší
Nový deň začíname s plnou nádržou a prekvapením, že v odľahlých oblastiach sveta majú k sebe ľudia bližšie ako vo veľkých aglomeráciách. Cesta ubieha aj napriek svojej monotónnosti rýchlo a bez problémov. Jediné čo nás prekvapuje je obrovské množstvo zrazených kengúr a pštrosov emu okolo cesty. Jazdenie v tejto časti Austrálie je nebezpečné práve kvôli zvýšenému počtu zvierat v blízkosti ciest. Dokonca v niektorých oblastiach je zakázaná jazda počas tmy. Zvieratá často končia pod kolesami automobilov a spôsobujú nemalé škody, niekedy aj na ľudských životoch. Preto je dôležité aj naj napriek dlhým a rovným cestám byť v tejto časti Austrálie vždy v strehu. Našťastie nič podobné nás na tomto úseku nestretlo a po štyroch hodinách cesty prichádzame opäť do civilizácie, letoviska Monkey Mia, obklopeného pieskovými dunami s vlastným letiskom a kryštálovo čistými lagúnami. Monkey Mia patrí medzi najzápadnejšie miesta austrálskeho kontinentu a je veľmi vyhľadávaná bohatými turistami. Je súčasťou obrovskej oblasti nazývanej Shark Bay Marine Park, ku ktorému patrí aj divoký Francois Peron National Park. Shark Bay región sa skladá z veľkého množstva zálivov, pláží a ostrovov. Nás opäť prekvapila rozmanitosť miestnej fauny, kde popri korytnačkách, delfínoch, homároch, kraboch a koralových žralokoch tu pri troche šťatia môžete uvidieť aj veľryby so svojimi mláďatami. Nechýbali tu však ani púštne ťavy, ktoré nie sú síce pôvodné, ale pre miestnych sú užitočnou pomôckou pri preprave nákladu do odľahlejších častí zálivu aj v dnešnej dobe techniky. Shark Bay región je miesto, ktoré sa oplatí navštíviť a ani skutočnosť, že sa nachádza na najzápadnejšom cípe kontinentu, na míle vzdialený od najbližšej civilizácie mu neuberá na príťažlivosti. Ak by sme jeho krásy mali porovnať s oblasťou v okolí mestečka Byron Bay, ktoré je naopak najvýchodnejším miestom Austrálie vzdialené asi 4000 kilometrov na východ, v Shark Bay sa skutočne zastavil čas a príroda sa tu predvádza v plnej svojej kráse.
Vysnívané Ningaloo
Noc v Monkey Mia bola konečne pokojná a tiež veľmi teplá. Spali sme priamo na pláži a zobúdzali sa za zvukov hašterivých pelikánov a príjemného šumenia lagúny. Každé ráno pri raňajkách sme preberali denný plán cesty. Dnes sa chceme dostať sa do malého prímorského mesta Exmouth, vzdialeného viac ako 600 kilometrov od Shark Bay. V okolí Exmounth sa nachádzajú početné banánové plantáže a vo veľkom sa tam pestuje aj ostatné tropické ovocie. Cez ovocné sady v diaľke vidíme značku upozorňujúcu na cestu k hore Mount Augustus. Táto majestátna hora vystupuje 1150 metrov nad úroveň mora a rozlohou je dvakrát väčšia ako známy monolit Uluru, ktorý sa nachádza v susednom štáte Severné Teritórium. Výstup na horu je pre nás za daných podmienok nereálny a preto smerujeme ku Cape Range National Park. Dominantou tohto národného parku je prekrásne pobrežie dlhé asi 100 kilometrov a spoločne s prírodnou rezerváciou Ningaloo Marine Park ponúkajú vyše 200 kilometrov nádherných pláží s kryštálovo čistou vodou. Ide o vysoko chránenú oblasť z dôvodu výskytu morských korytnačiek, ktoré na tomto území kladú vajcia a privádzajú k životu svoje mladé. Ningaloo Marine Park je tiež oblasť koralového útesu. Ide o veľmi atraktívne miesto na potápanie, ktorému sme neodolali ani my.
Pri jednom z našich podmorských výletov zisťujeme, že pestrosťou a členitosťou je tento koralový útes podobný Veľkej útesovej bariére vo východnej časti Austrálie avšak tu navyše pri troške šťastia môžete pri potápaní zazrieť v diaľke aj skupiny plávajúcich delfínov či dokonca niekedy i veľryby. V apríly a v máji cez toto územie tiahne žralok obrovský, veľký bylinožravec, ktorý nie je agresívny a pri potápaní sa môžete k nemu bez strachu dokonca priblížiť. Z prírodnej rezervácie Ningaloo Marine Park je možné dostať sa aj na opustené ostrovy Muiron Islands, ktoré by sa v budúcnosti mali stať centrom turizmu Západnej Austrálie vďaka plánovanej výstavbe prázdninových rezortov. Radšej si nechceme ani predstaviť čo z tejto nádhernej scenérie zostane pri masívnom príchode turistov a rozvoja komerčného cestovného ruchu.
Cesta cez púšť do cieľa
Od Broome nás delí ešte viac ako 1200 kilometrov a tak pokračujeme v ceste. Prechádzame malým pobrežným mestečkom Karratha. Predavača na benzínovej pumpe nám vysvetľuje, že mesto bolo založené v roku 1968, aby poskytovalo služby a ubytovanie pracovníkom, ktorí pracovali pri ťažbe železnej rudy v Hamersley range. O tom, že väčšina územia tejto časti Austrálie bolo a stále je významným ťažobným regiónom svedčia aj veľké soľné kopce na začiatku mesta Port Herald, ktoré míňame na konci dňa. Z Wallal Downs, miesta kde sme sa rozhodli po viac ako 800 kilometroch strávených cestovaním zostať na noc, máme do cieľa našej cesty niečo vyše 400 kilometrov, ktoré však hravo zvládame ďalšie dopoludnie. Broome patrí medzi najdôležitejšie centrum obchodu s perlami. Presviedčame sa o tom nielen vďaka uvítacej tabuli pri vstupe do mesta, ale aj vďaka množstvu perlových fariem, ktoré sa v okolí Broome nachádzajú. Najznámejšou plážou v Broome vôbec je Cable Beach, ktorá mesto celé obkolesuje. Obrovským zážitkom pre nás bol hlavne západ slnka na tejto širokej pláži. Slnko sa najprv začne dotýkať hladiny mora, pričom neskôr ho celé pohltil nekonečný oceán. Celé toto divadlo trvá síce len dve minúty, ale pocity, ktoré v človeku zanechá trvajú hodiny.
Sme v cieli nášho putovania Západnou Austráliou, ktorú sme začali pred niekoľkými dňami v jej metropole Perth a končíme ju na pláži malého turistického mesta Broome v severnej časti tohto obrovského štátu. Aj napriek tomu, že sme počas celej našej cesty neprekročili hranice jedného štátu, videli sme naozaj veľmi rozmanité prírodné a kultúrne rozdiely, ktoré toto nekonečné územie v sebe ukrýva. Ľudia a príroda Západnej Austrálie nám pomohli stretnúť sa so svetom, na ktorý čas akosi zabudol.
