Objavovanie krás tichomorských civilizácií – súostrovie Fidži

V minulosti by ste sa museli mať na pozore pred kanibalmi. Dnes tu nájdete pohostinných ľudí rozdávajúcich úsmevy a kvetové náhrdelníky, pijúcich miestny nápoj kava, stretnete prasiatko v banke alebo vás prekvapí obria futbalová lopta na kruhovom objazde. Fidži.

„Južný Pacifik je jedno z najkrásnejších miest na svete - rozhodne musíš navštíviť aspoň jeden z jeho ostrovov,“ povedala mi svojho času pri jednej z mnohých našich cestovateľských debát moja austrálska kamarátka, ktorá zároveň pracovala aj ako agent cestovnej kancelárie. Pomyslel som si, kto môže o cestovaní vedieť viac, ako človek, ktorý v cestovnom ruchu priamo pracuje? Tak ako mnohokrát predtým, netrvalo dlho a v tom momente som bol rozhodnutý kam budú smerovať moje ďalšie cestovateľské kroky. 

Rozpačitý príchod na obávaný ostrov ľudožrútov

Z množstva ostrovov, ktoré patria do oblasti južného Pacifiku som si ako prvé vybral súostrovie Fidži. Nachádza sa v susedstve Cookových ostrovov, ostrova Tonga, Samoa a známeho Tahiti. Pôvodne sa toto súostrovie v jazyku Tonga nazývalo Viti, avšak pod vplyvom európskych kolonizátorov v 17. storočí sa zmenil aj jeho názov. Fidži s jeho viac ako 300 ostrovmi a atolmi patrí geograficky do oblasti Melanézie. Z celkového počtu 840 000 obyvateľov väčšina z nich žije na hlavnom ostrove Viti Levu, na ktorom sa nachádza aj hlavné mesto Suva a rovnako aj nemenej dôležité mesto Nadi. Tieto dve mestá slúžia ako turistické uzly nielen kvôli hotelom pre turistov a medzinárodnému letisku v Nadi, ale aj ako východiskový bod pre výlety na opustené ostrovy Tichého oceánu. Cesta na tento ostrov vo mne vyvolávala popri zvedavosti aj malý pocit strachu. Predsa len, Fidži je známy ako ostrov kanibalov (ľudí, ktorí zabíjajú iných ľudí, aby ich neskôr zjedli – inak povedané aj ľudožrútov), ale okamžite po príchode na ostrov sa moje obavy rozplynuli. Atmosféra, ktorá zavládla po našom prílete bola úžasná. Miestna mužská kapela v pestrých kvietkovaných košeliach hrala v príletovej hale na malých gitarách „ukulele“ a spievala s takým nadšením, aké sa len málokde vidí. Nechýbali pre každého ani známe kvetinové náhrdelníky, ktoré sú v tejto oblasti veľmi populárne. Dokonca ešte aj colný úradník, ktorý síce nechápavo pozrel na môj slovenský pas (zrejme ho obohatil poznaním, že na svete existuje aj štát nazývaný Slovensko) mal za uchom farebnú kvetinku.

Ešte pár minút mi trvalo, kým som sa z tohto všetkého spamätal, pretože o takomto privítaní sa mi ani nesnívalo. Fidžania sú veľmi milí, otvorení, priateľskí a pohostinní ľudia. Stále sa usmievajú a ich pohostinnosť nemá konca. Toto sa mi potvrdilo už pri stretnutí s mojim kamarátom a sprievodcom po ostrove Devitom. Tento rodený Fidžan sa stal na prvých 5 dní mojim spoločníkom pri potulkách hlavným ostrovom. Našu cestu sme začali v spomínanom meste Nadi. Sústreďuje sa tu obchod, administratíva, hotely, ale aj doprava a školstvo. Samozrejme všetko patrične poznačené miestnou kultúrou a zvykmi, takže o prekvapenia nebola núdza. Napríklad ani pri návšteve banky, keď si klient so sebou priniesol k úradníkovi aj svoje malé prasiatko alebo iné domáce zviera. Veď ako by to bolo nechať ho čakať vonku, no nie? 

V podobnom duchu sa niesli aj drobné obchodíky s potravinami, v ktorých okrem miestnych instantných polievok, pár neidentifikovateľných vecí a nakúkajúcich psíkov cez dvere z ulice takmer nič nemali. Rozhodol som sa preto, že mesto Nadi necháme žiť si svoj život a vydáme sa s Devitom spoznávať krásy ostrova a vidiecky život. Urobil som chybu, že som si aspoň tú polievku nekúpil, netušiac aké lokálne špeciality ma čakajú pri potulkách ostrovom s mojim usmiatym kamarátom. 

Zemiaky Taro, rituálne popíjanie halucinogénnej Kavy a delikátne húsenice dažďového pralesa

Viti Levu (Veľký ostrov) je hlavným ostrovom zo súostrovia Fidži. Husto osídlený je predovšetkým okolo pobrežia, kde oceán poskytuje miestnym ľuďom možnosť rybolovu. Ale už pri našej prvej zastávke v dedinke Pacific Harbour som zistil, že rybolov nie je zďaleka jediným spôsobom obživy ľudí, aj keď určite najintenzívnejším. Veľmi rozšírené sú však aj kokosové plantáže a špeciálne políčka s obrovskými zemiakovými hľuzami nazývanými „Taro“. Pre Fidžanov sú poľnohospodárstvo a rybolov veľmi dôležité – a popri turizme slúžia ako hlavný zdroj ich príjmu. Ďalším dôležitým obchodným artiklom je „Kava“. Jedná sa o špeciálny prášok, ktorý vznikne podrvením vysušených korienkov istej halucinogénnej rastliny. Kava je nápoj, ktorý sa pije nielen na Fidži, ale aj v celej oblasti južného Pacifiku. Vždy ide pri pití Kavy aj o istý rituál – náčelník dediny vo veľkej miske najskôr rozmieša tento prášok s vodou (vznikne z toho akási jemne sivá tekutina podobná riedkej zmiešanine murárskeho cementu a vody), umyje si vo vzniknutom „nápoji“ ruky a potom v improvizovanej nádobke z kokosovej škrupiny ponúka tento nápoj za tónov vlastného spevu a svojho tlieskania i prísediacich všetkým v kruhu zúčastneným. Dôležité je tiež, aby ste sedeli vždy s nohami prekríženými a vždy celú škrupinku s magickou tekutinou vypili do dna. Viete si asi predstaviť ako takýto nápoj môže chutiť – a čo je horšie, nesmiete odmietnuť v žiadnom prípade, ani keď cítite, že už máte dosť. Pije sa dovtedy kým sa nápoj neminie, čo môže niekedy trvať i pekných pár hodín. Čo je však najdôležitejšie, po požití väčšieho množstva sa cítite veľmi uvoľnene a takmer nič necítite. Aj preto tento nápoj v minulosti pili roľníci, ktorí počas celého dňa pracovali v horúčave kokosových plantáží a tak si aspoň trochu zmiernili pocit neznesiteľnej páľavy.

Druhý deň nášho výletu priniesol so sebou ďalšie prekvapenia v podobe prechodu dažďovým pralesom Colo-i-Suva. Devito ma síce ubezpečoval, že sa nemám čoho obávať, ale realita bola trochu iná. Vnútrozemie ostrova je veľmi vlhké a prechádza ním aj niekoľko riek, ktoré opäť pomáhajú miestnym ľuďom prežiť. Je veľmi jednoduché sa v tejto oblasti stratiť, preto sme si na pomoc prizvali lokálneho dedinčana Salmona. Ten mi do detailu vysvetlil zákony pralesa. Ukázal mi ako sa pri prechode rieky nenechať uštipnúť jedovatými vodnými hadmi, ako skočiť do hlbokej rokliny vodopádu a pritom sa doširoka usmievať a dokonca sa ma snažil naučiť ako v tejto oblasti prežiť len so základných prírodných surovín. Najviac ma však prekvapil s akou radosťou si vychutnal jednu z mnohých obrovských lariev na kmeni bambusu. Čo by som vtedy dal aspoň za tú spomínanú čínsku instantnú polievku... Tesne pred zotmením sme dorazili do Salmonovej dediny, kde som sa stal doslova súčasťou večerného programu. Popri tradičnom pití Kavy každého zaujímalo odkiaľ to vlastne som a ako som sa dostal až do ich stratenej dedinky vo vnútrozemí ostrova Fidži, keďže turistu tam málokedy vidia. Bol to večer plný spevu, tanca, radosti, smiechu a nekonečnej fidžanskej pohostinnosti v kruhu ľudí, ktorí ešte pred pár desiatkami rokov patrili medzi ľudožrútov a cudzinci sa ich ostrovu zďaleka vyhýbali.

Hodina zemepisu tak trochu inak 

Po tropickej noci v tradičnej slameno-bambusovej chalúpke nazývanej aj „Bure“, rozlúčke s dedinčanmi a Salmonom, naše putovanie pokračovalo k severnej časti ostrova. Cestou sme navštívili aj miestnu školu, kde práve prebiehala hodina náuky o svete. Nuž som teda využil možnosť a snažil som sa prekvapeným čiernym tváričkám vysvetliť odkiaľ prichádzam a ako ďaleko je vzdialené Slovensko od ich pacifického domova (približne 18 000 km). Úplne najviac malých drobcov zaujala moja zmienka o bielom daždi, ktorý sa volá sneh. Určite si také niečo nevedia celkom dobre predstaviť, keďže počas najchladnejších dní u nich teplota zriedkakedy klesne pod 18-20 stupňov Celzia. Napriek úžasnej atmosfére v škole sme s Devitom museli pokračovať ďalej a po par hodinách sme sa dostali opäť k oceánu, kde mi predstavil mestečko Ba. Už pri vstupe do mesta si nemôžete nevšimnúť obrovskú futbalovú loptu v strede kruhového objazdu. Ide o jediné mesto na ostrove Fidži, ktoré obývajú výhradne prisťahovalci z Indie, ktorí si so sebou namiesto populárneho rugby, priniesli a uchovali práve klasický futbal. V meste nenájdete jediného pôvodného Fidžana. Žijú tu len Indovia, ktorí ako jendi z prvých a najpočetnejších prisťahovalcov na tento otsrov, tvoria takmer polovicu fidžanskej populácie. Na ceste z mestečka Ba mi Devito ešte s hrdosťou ukázal prírodný horúci bahenný kúpeľ, v ktorom si človek skutočne dobre oddýchol po niekoľkodňovom výlete po ostrove. Dostali sme sa späť do mesta Nadi – aj keď tu som sa s Devitom rozlúčil,  neznamenalo to rozlúčenie sa aj s ostrovom Fidži. Veď ako by to bolo dostať sa až sem a nevidieť spomínané ďalšie odľahlé ostrovy Pacifiku. 

Po stopách Robinsona Crusoe a hrdinov z Modrej lagúny

Moja cesta pokračovala už na druhý deň ráno na jedno z najkrajších súostroví Tichého oceánu – skupinu ostrovov nazývaných Yasawas. Po štvorhodinovej plavbe loďou z dedinky Lautoka som sa dostal do skutočného raja na Zemi. Ostrov Lai Lai, ktorý sa na krátko pred časom stal aj domovom filmového Robinsona Crusoe, či predstaviteľov filmu Modrá lagúna sa bol na niekoľko dní aj mojim príbytkom. Ide o takmer opustený ostrov, ktorý po jeho obvode obídete ani nie za 20 minút. Môj predchádzajúci výlet s Devitom bol veľmi zaujímavý, ale ostrov Lai Lai rozprestierajúci sa pod žiarivo modrou oblohou, so slamenými chalúpkami na pláží pre občasných návštevníkov a kokosovými palmami nahnutými nad hladinu kryštálovo čistej lagúny plnej rýb, to bolo niečo čo som skutočne neočakával. V ten deň sa na ostrov inou loďou „zatúlali“ aj dvaja Francúzi a jeden Angličan, takže nakoniec som predsa len mal spoločnosť a necítil som sa ako Robinson. Snorklovanie (potápanie len s dýchacou trubičkou v otvorenom oceáne), nekonečná zábava, márne pokusy chytiť čo i len malú rybu a následná nútená, ale veľmi chutná kokosovo-banánovo-papájová diéta boli vynikajúce a vôbec sa nám z ostrova ani po troch dňoch nechcelo späť bližšie k civilizácii.

 Po desiatich dňoch, strávených na ostrove Fidži mi hlavou vírili rôzne myšlienky. Priznám sa, že aj dlho po návrate do môjho dočasného austrálskeho domova, som bol myšlienkami stále ďaleko v Pacifiku. „Fiji Time“ je nákazlivá filozofia, ktorú žijú všetci na tomto ostrove. Kvôli jej pozitívnemu postoju k životu si ju rýchlo osvoja aj turisti a ani ja som nebol výnimkou. V skratke to znamená – život bez problémov, bez stresu, bez naháňania, plný zábavy, radosti z každého prežitého dňa a hlavne  bez nutnosti sledovať plynúci čas (na Fidži si skutočne nikto nerobí problém s časom a keď si dohodnete s niekym stretnutie, ani dvojhodinové oneskorenie nič neznamená – veď sme na Fidži).

V tejto časti sveta, kde má príroda a tradície stále prednosť pred komerciou a hmotným bohatstvom je skutočne ľahké si osvojiť túto chytľavú filozofiu. Ale nech je už rozprávka akákoľvek pekná, každá má svoj koniec. Rovnako ako aj moja cesta na vzdialený ostrov priateľských ľudožrútov.