Prvýkrát som na vlastné oči uvidel Jerevan, keď som bol dvojročný chlapec. Ešte som poriadne nevedel, kde sa to nachádzam, ale celé moje rodinné okolie o mne už vedelo. Na ten moment si pamätám akoby to bolo len včera. Hral som futbal na balkóne s otcovým bratom a loptu som odkopol dole rovno do pŕhľavy, kam musel strýko po ňu ísť. Ocitol som sa v krásnej spoločnosti. Spoločnosti plnej lásky, nehy a šťastia, kde rodina je to najdôležitejšie v živote každého. Odvtedy už ubehlo veľa rokov, ale na tento moment a kopec úsmevov si pamätám, akoby sa to stalo včera. Zrejme to bude jeden z tých šťastných momentov detstva, ktorý každý z nás nosíme v srdci a nikdy na neho nezabudneme.
Aké je to, ocitnúť sa v horách Kaukazu, na území obývanom niekoľko tisícročí a miestom tak zaujimavých civilizácií, tak podobných, a pritom tak rozdielnych ako Azerbajdžan, Gruzínsko alebo Arménsko? Po 20 rokoch zažívam tento pocit opäť. Rozhodol som sa, že to musím zistiť priamo v Jerevane, a navyše pochopiť, aké to je cestovať do krajiny, ktorú „takmer“ žiadny štát neuznáva - Náhorného Karabachu.
Odlietame
Vylietame z Prahy a letíme necelé tri hodiny. Po krátkom spánku pristávame na letisku Zvartnots, ktoré sa nachádza pri hlavnom meste Arménska, Jerevane. Od centra je vzdialené asi iba 10-15 minút autom po 4 prúdovej ceste lemovanej kasínami a autosalónmi. Idylická scénka ako z Las Vegas, avšak vyleštené kadilaky ani limuzíny neuvidíte. Môžeme si však rozšíriť poznatky o historických modeloch Mercedesu a nesmrteľnom Žiguláku. Pomaly sa blížime k jednej z 12 štvrti, ktorá sa nazýva Bangladéš, kde žije moja rodina. Jej názov vznikol pôvodne z dôvodu, že to bola najvzdialenejšia štvrť moderného Yerevanu. Najväčšie trhovisko mesta sa nachádza priamo tu. Nájdete tu naozaj čokoľvek. Od najčerstvejšej zeleniny a ovocia až po unikátny arménsky chlieb - lavaš. Množstvo korenín a zaváranín, skrátka všetko, čo na poriadny orientálny trh patrí.
Keď sme prišli domov, naskytol sa nám čudesný pohľad. Na stole nachystaná nevídaná hostina. Šašliky, grilované druhy mäsa, grilovaná paprika, baklažány, paradajky. Hory čerstvej zeleniny, kozieho syru a samozrejme, lavaš. Oči prebehnú po stole veľmi rýchlo, ale v tom momente to bola sekundárna záležitosť, pretože sme sa museli sústrediť na uvítací výbor. Len vtedy som pochopil, akú veľkú arménsku rodinu mám. Opäť som prežil svoj nezabudnuteľný pocit z detstva.
Naša prvá „turistická“ zastávka nebolo nič iné, ako návšteva ďalšej vetvy rodiny, ktorá žije v inej štvrti, známej ako Barekamutyun. Aj napriek tomu, že sme ešte stále najedení z domácich raňajok, po príchode sme opäť usádzaní v jedálni. Odmietnuť jedlo znamená odmietnuť hostiteľa, takže neostáva nám nič iné, ako ďalej jesť všetky tie dobroty. Hovorí sa, že kto v Arménsku nepriberie aspoň 2 kilá, akoby tam ani nebol.
.jpg)
Barekamutyun v preklade znamená priateľstvo a nachádza sa vedľa centra, známeho skôr ako staré mesto. V prípade Jerevanu staré mesto je nie úplne presný pojem. Keďže mesto bolo založené takmer 3000 rokov pred Kristom, presnejší názov by bol starodávne mesto. Najrozšírenejšia verzia vzniku názvu mesta je odvodená z mena historickej pevnosti „Erebuni“ v kráľovstve Urartu (9.-6.st. p.nl). Existuje však ešte starší výklad mena hlavného mesta, a to ešte z čias biblického príbehu o Noemovej arche a o potope sveta. Píše sa, že po tom ako Noe uzrel vrcholy Araratu, zakričal „Yerevats!“,v preklade „ukázala sa“ (pevnina). Arméni preto dodnes radi žartujú, že v každom človeku na Zemi je kúsok Arména.
Boje o územie
Starobylé územie Arménska, Jerevanu a národov žijúcich na ňom, prežilo počas svojho trvania veľmi mnoho ako klimatických, tak aj politických a etnicko-kultúrnych zmien. Od svojho vzniku museli o svoj kúsok zeme bojovať s nájazdami cudzích kmeňov - Perzských, Arabských, Byzantských a napokon aj Seldžuckých Turkov. Súčasné Arménsko má rozlohu priblizne 21 tisíc km2. V čase svojho najväčšieho rozkvetu malo približne milión km2 a tiahlo sa od brehov Stredozemného mora až po Kaspické more. V tom čase mu kráľoval jeden z najvýznamnejších Arménskych panovníkov - Tigran Veľký. Je o ňom známe, že na verejnosti sa objavoval výlučne v sprievode ďalších 4 vazalských kráľov podmaneného územia.
My sa vyberáme na miesto, kde všetko začalo, na hradnom kopci pôvodného mesta, Erebuni. V preklade názov mesta znamená dobytie, alebo víťazstvo. Ešte pred schodami, ktoré vedú do múzea, nás víta prvý zakladateľ Erebuni, kráľ Argishti I, ktorý mesto založil v roku 782 pred Kristom. Po vyšliapaní schodov sa ocitáme v múzeu, ktoré tvorí informačnú vstupnú bránu na samotný kopec, kde sa rozprestierajú zachovalé ruiny pevnosti.
Z hora je krásny výhľad na veľkú časť Jerevana. Stavba a architektúra samotných ruín poskytnú dostatočný čas na precítenie atmosféry a udalostí, ktoré sa odohrávali v čase dávno pred a po živote Ježiša Krista. Pri vykopávkach sa našlo mnoho predmetov, ktoré naznačovali vtedajšie pohanské tradície a zvyky. Či už to boli náramky alebo nádoby, ktoré na sebe nosili výjavy zo života ľudí, alebo aj sakrálne predmety, z ktorých sa môžeme dozvedieť niečo o pohanskom velebení viacerích bôžikov, pretrvávajúcom až do roku 301 n.l., kedy kráľ Tiridates III. po zázraku uzdravenia prijal kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Tak vznikol prvý silný a mocný kresťanský štát na svete, ktorý sa rozvíjal po ekonomickej, kultúrnej a vojenskej stránke.
Kresťanské pamiatky sú prítomné na každom kroku nielen Jerevanu, ale aj celej krajiny. Azda najviac zaujímavé artefakty sú kamenné tabule, niektoré dosahujúce výšku cez 2m. Tento pamätník, chačkar, sa vyrába ručne a práca trvá aj niekoľko rokov, pričom každý z nich je unikátny. Vyjadruje významnú udalosť, oslavu, víťazstvo, ale má aj pietny charakter.
Severný sused, Gruzínsko prijalo kresťanstvo v roku 337. Oba štáty mali na svojich juhozápadných a juhovýchodných hraniciach krajiny, ktoré vyznávali islamské náboženstvo. Stále existujú dôkazy o prítomnosti Arménov v Teheráne, Istambule, Baku. Postupom času hospodárske, vnútropolitické a sociálne problémy viedli k pomalej strate územia, ktoré bolo neustále napádané cudzími národmi. Tak bolo Arménsko pod nadvládou Byzancie, Mongolskej a Perzskej ríše, ktorá každá zanechala svoju pečať v podobe kultúrnej pamiatky venovanej civilizácii. Poslednou z ríš, ktorá vládla Arménsku, bola Otomanská. Počas prvej svetovej vojny sa jej politické špičky rozhodli raz a navždy vyriešiť tzv. arménsku otázku, a to procesom úplného vymazania národa z povrchu zemského. Existuje veľa záznamov, básní a príbehov o utrpení tohto národa počas arménskej genocídy v roku 1915 - 1917. Niektoré príbehy boli dokonca sfilmované. V súčasnosti v krajine žije asi 3 mil. obyvateľov a ďalších 10 mil. je roztrúsených po celom svete. Aj na Slovensku dnes žije približne 300 Arménov a arménska apoštolská cirkev je u nás zaregistrovaná.
Cesta do Stepanakertu
Pomaly opúšťame Jerevan a vydávame sa na cestu do Stepanakertu, hlavného mesta Náhorného Karabachu. Názov územia Karabach, je odvodený z tureckého a perzského jazyka. Kara – čierna a Bakh – záhrada. Cesta je dlhá, vidíme však nevídané scenérie sadov, hôr, viníc, družstiev a malebných dediniek. Začíname si všímať zmeny v podnebí postupným priblížovaním k hornatému mestu - Sisian. Pre mňa je to o to zaujímavejšie, lebo odtiaľto pochádza môj otec. Cez mesto iba prechádzame, zastavíme sa v ňom po ceste naspäť. Zasnežené končiare, suchá, polozamrznutá zem a navyše hmla. Takto sa s nami lúči Sisian a my začíname schádzať ku hraniciam, kde sa krajina mení na pevný pieskovitý masív. Do Náhorného Karabachu od hraníc vedie už len jedna cesta, ktorá bola vybudovaná z peňazí venovaných Arménmi z celého sveta. Neexistuje žiadny iný prístupový bod do krajiny, nakoľko hranice s Azerbajdžanom sú strážené z oboch strán, a aj napriek prímeriu sa obe strany z času na čas po sebe strieľajú. Víza z Nahorného Karabachu si nechajte na pamiatku, v žiadnom prípade si ich nelepte do pasu, pokiaľ sa chystáte niekedy navštíviť Azerbajdžan. Za nelegálny pobyt na území môžete ostať na noc – dve v chládku a ešte aj zaplatiť mastnú pokutu. Ale ak sa dobre cítite v spoločnosti kontrarozviedky, tak smelo do toho.
Život v meste však prebieha ako v hociktorom inom meste na Kaukaze. Ľudia sa vonku rozprávajú, zaľúbené páry sa prechádzajú parkom, muži sa vracajú z práce a ženy idú s nákupmi domov. Nič nenaznačuje tomu, že by sa obyvatelia zamýšľali nad politickou situáciou krajiny. Keďže nemáme ubytovanie, musíme si ho zaobstarať u lokálnych, a tak sa zoznamujeme so sympatickým mladíkom Arturom a ten nám s ochotou odporučí dom svojho známeho. Z pivnice domu mal spravený apartmánik aj teplota vzduchu bola vyhovujúca. Počas večera sa s nami dlho rozprávajú a vypytujú sa, z akých krajov prichádzame. Česko-Slovensko je im známe a spomínajú na svoje zážitky v Moskve. Stôl je opäť plný jedla, akoby sme sedeli s rodinou, ktorú sme nevideli desiatky rokov. Darmo, kaukazská dobrosrdečnosť a kuchyňa je jednoducho právom považovaná za jednu z najlepších a zdravších na svete. Polievka Putuk, ktorá je z baraniny, zeleniny a so štipkou chilli veľmi dobre zohreje telo a pripraví žalúdok na ďalší enormný príjem jedla. Tolma, mleté mäso s petržleňovou vňaťou a ryžou zabalené v mladom hroznovom liste, je jednoducho ďalšia poézia v ústach. Samozrejme, stôl je plný zeleniny, rôzných pochúťok a jednohubiek, napríklad Basturma, ktorú si môžeme predstaviť ako udenú panenku obalenú v špeciálnej zmesi orienálných korenín. Dôležitou šúčasťou jedálnička je tzv. Žingali - veľa druhov zeleniny zabalenej a zapečenej v lavaši. K dobrej večeri patrí aj dobré vínko, a Arménsko sa považuje za domovskú krajinu vína. Na juhu Arménska v regiónoch Ararat, Vayots Dzor a Armavir boli najdené jaskyne, staré viac ako 6000 rokov a v nich objavili nástroje, stopy po výrobe vína. Naši noví priatelia nám ponúkli jahodové, malinové a červené víno. Nikdy predtým som neochutnal ovocné víno a môžem povedať, že je to naozaj zážitok.
V Stepanakerte sa nachádza aj múzeum Náhorno Karabašského konfliktu a my neváhame a ideme si ho obzrieť zvnútra. Múzeum nie je veľkých rozmerov, je rozdelené na 2 miestnosti, v ktorých sa nachádzajú po stenách fotografie padlých hrdinov vojny, zbrane, vlajky, mapy a na nich postupy armády. Najsilnejší dojem zanechali osobné veci padlých, ktoré pozbierali po bojoch príbuzní a venovali múzeu. V tichosti odchádzame a každý z nás prežíva vnútri svoj vlastný príbeh. Prichádzame azda k najznámejšiemu monumentu v Náhornom Karabachu, Tatik Papik, v preklade Babička Deduško a znamená My sme naše hory, čím symbolizuje odhodlanosť brániť vlastným telom územie svojich predkov a rodín. Nakoľko je štát vo vojnovom stave s Azerbajdžanom povinná vojenská služba je od 18 rokov života, ale základy manipulácie so zbraňami sa vyučujú už na základnej škole. Nie je veru jednoduché žiť v krajine, kde kedykoľvek môže nepriateľ zaútočiť.
Zastávka u Krista Spasiteľa
Cestou späť do Arménska sa ešte zastavujeme v katedrále Krista Spasiteľa, ktorá sa nachádza v meste Šuša. Azerbajdžanské vojska dobre vedeli, že arméni nebudú strieľať na kostol a tak v jeho útrobach ukrývali bojový arzenál. Bitka sa však otočila a arméni s vypätím síl dobili kopec na ktorom je katedrála postavená. Avšak za cenu poslednej munície. Len náhodou objavili skrytý arzenál, s ktorým dokázali otočiť konečný priebeh vojny a zahnať nepriateľa nie len za hranice územia, ale aj pokračovať v útoku až na hlavné mesto Baku. Len rezolúcia OSN a nátlak svetových mocností zastavila armádu v konečnom dobití celého Azerbajdžanu.
Po dvoch dňoch intenzívnych zážitkov v Nahornom Karabachu sa vraciame naspäť do Arménska a pokračujeme v objavovaní tejto starodávnej a nesmierne zaujímavej krajiny. V pláne máme zastaviť sa na najdlhšej lanovke na svete Wings of Tatev, pozrieť si rodisko môjho otca mesto Sisian, navštíviť najobľúbenejšie termálne kúpele a lyžiarske stredisko v Arménsku. Nenecháme si újsť miesto, kde vzniklo prvé víno na svete a tiež sa pozrieme na najvýššie položené jazero Kaukazských vrchov, obľúbené letovisko, jazero Sevan. Pozrieme sa na letné sídlo kráľov, kláštor vtesaný do hory a pojdeme sa pokloniť k pamätníku obetiam arménskej genocídy – Tsitsenakaberdu. V čase našej návštevy sa konajú majstrovstvá v šachu, a tiež aj pravá arménska svadba, ktorá trvá týždeň.
Toto všetko a ešte viac si priblížime v ďalšej etape blogu Moje Arménsko – Im Hayastan.
