Srdce v pasci alebo úvod ku knihe (Yu)konský zápisník II.

Som traperom na Yukone. Už niekoľko mesiacov žijem ďaleko od civilizácie. Ešte sa toho veľmi veľa musím naučiť, aby som svoj život zbytočne neohrozoval. Neprišiel som sem, aby som ulovil čo najviac kožušín. Som tu, aby som si vychutnal jednoduchý životný štýl uprostred divočiny. Ochutnal som a  pasca cvakla. Moje srdce sa ocitlo v  pasci. Divočina Yukonu ho mala pevne vo svojej moci.

 

 

Zrub sa pomaly približuje. Obrovské palčiaky z  bobrej kože mi voľne tancujú na rukách. Zovriem ruku v  päsť, aby som ich nestratil. Kožušinový lem kapucne mi podchvíľou zakrýva výhľad. Po stý raz ju chrbtom dlane nadvihnem a  bežím ďalej. Môj ťažkopádny beh pripomína medveďa, ktorý sa snaží bežať na zadných a  neustále odháňa labou spred tváre mračno dotieravých múch. Para, čo vydýchnem sa mi zráža na vláknach vlneného šálu, ktorý mi zakrýva ústa. Za pár sekúnd kvapky mrznú. Šál s  namrznutou vrstvou ľadu sa stáva neoddeliteľnou súčasťou mojej brady. Tak aspoň tlačím nosné dierky smerom dole do zamrznutej vlny, aby som nevdychoval ľadový vzduch priamo. Stvrdnutá parka mi po každom doskoku s  meškaním ťažko dopadne na ramená. Dokonalá scéna do  spomaleného filmu. Zakopávam o  vlastné nohy. Padám a  opäť vstávam. Ešte pol kilometra.

Posledná zákruta a  sme v  cieli. Skočím na brzdu a  kričím: „Hóoouuu!“ Zastavujeme tesne vedľa zrubu. Zvládli sme to. Dorazili sme za denného svetla. Ešte si však nemôžem vydýchnuť. Musím vypriahnuť a  rozložiť oheň. Až potom bude priestor na víťazný pokrik. Rýchlo priväzujem sane. Diddles poslušne čaká vpredu. Pre istotu radšej priviažem aj ju k  najbližšiemu stromu. Celý tím si líha. Vybaľujem reťaze. Štrngot kovu postaví všetky psy opäť na nohy. Každý chce byť vypriahnutý ako prvý. Štekajú a  mykajú oťažami. Začínam s  Russet. Mám čo robiť, aby ma nezvalila ako sa snaží pomôcť mi zbaviť ju chomúta. Nasleduje Wagnalls. Najsilnejší člen tímu. Bojujem s  jeho nedočkavosťou a  zamrznutou klipsou na obojku. Sily ubúdajú a  zmrznutý mechanizmus nechce povoliť. Prejdem teda k  Sitke.

Toto je úvod k zatiaľ neexistujúcej knihe, ktorá by mala byť pokračovaním románu (Yu)konský zápisník autora Martina Notbúk Šóša.

Wagnalls je pobúrený. Malá fenka má so mnou viac trpezlivosti. Kiežby boli všetky takto krotké. Nasleduje Funk. Aj jeho klipsňa nechce povoliť. Márne na železo dýcham. Dávam si dole aj poslednú vrstvu rukavíc a  zahrievam kovový zámok v  pevne zovretej dlani. Pred očami sa mi iskrí, ale zabralo to. Trik musím opakovať ešte trikrát, kým má každý pes svoj strom s  dostatočným životným priestorom. Cvakla posledná klipsa. Obnažené prsty si necítim. Ostali pokrčené a  tak ich nemôžem dostať späť do rukavice. Dýcham na stuhnuté kĺby a  presúvam sa k  ďalšej úlohe. Rozložiť oheň. „Už bude dobre! Už bude dobre!“ opakuje myseľ hladná po kúsku tepla. Ešteže má Brad vždy všetko tak krásne nachystané! Triesky, malé polienka, papier, voskovú látku, zápalky,... Každý kĺb, ktorý ešte nestihol úplne stuhnúť, používam na prípravu vytúženého plameňa. Už to chce len iskru ... Škatuľku so zápalkami však neviem otvoriť. Prsty mám zmrznuté na kameň. Jemná motorika ma v  tento dôležitý okamih nechala v štichu. Čupím pri dvierkach piecky. Kolenami držím škatuľku a  ďobem do papierovej zásuvky tuhým malíčkom, ktorý jediný zmrzol ako tak vystretý.

Niekoľkokrát musím akrobatickými pohybmi vrátiť škatuľku medzi kolená, kým konečne trafím stred. Papierová nádobka opustí obal a  zápalky končia roztrúsené na ihličím vysypanej podlahe. Pokúšam sa ich zdvihnúť trasúcimi sa perami. Nejde to. Skúsim zohnuté kĺby ukazováka a  prostredníka za asistencie palca druhej ruky. Sláva! Držím ju. Už len škrtnúť! Toľko sily však kĺby nemajú a  môžem opakovať zdvíhanie zo zeme. Tentoraz beriem zápalku spomedzi prstov medzi cvakajúce zuby. Niekoľkokrát minie hlavička zápalky škrtátko, kým konečne vyšľahne plamienok. Rýchlo otváram ústa a  zápalka padá na pripravenú papierovú guľu. Našťastie nezhasla.