Prečo Grossvenediger? Pretože je to štvrtá najvyššia hora Rakúska a najmä preto, že je to ideálny výstup na zoznámenie sa s ľadovcom. Ak teda balansujete medzi turistom a VHT-čkarom, pripíšte si Venediger na “to do” list.
Historka hovorí, že kopec týčiaci sa na hranici Tirolska a Salzburska (Salzburg - Bundesland), dostal svoje meno vďaka tomu, že za pekného počasia z jeho vrcholu dovidíte až do Benátok. Teda cca dvesto kilometrov. Lingvistická vsuvka pre ne-nemčinárov: Grossvenediger znamená Veľký Benátčan. Iná historka vznik názvu pripisuje benátskym kupcom, ktorých počas putovania za ziskom hora tak ohúrila, že si ju privlastnili aspoň názvom. Nech je, ako je, Venediger patrí do Vysokých Taurov a jeho výška je 3 662 metrov, čo z neho robí štvrtú najvyššiu horu Rakúska.
Nastupujeme
Asi je už jasné, že nás Grossvenediger lákal práve pre ľadovec, s ktorým sme nemali absolútne žiadne skúsenosti. Preto sme si rezervovali termín v outdoorovej cestovke na posledný júlový víkend. Nástup na túru je na konci dedinky Hinterbichl v nadmorskej výške približne 1 500 metrov. Neplatené parkovisko je dostatočne veľké, teda aj pre neskorý príchod pre menšie poblúdenie nehrozilo improvizované parkovanie “na hulvátov”. Začíname šliapať približne o pätnástej. Prvou medzistanicou je chata Johannishutte v nadmorskej výšk 2 121 metrov. Je tu možnosť vyviesť sa taxíkom za 12 eur, no nás láka športový výkon. Turistický chodníček je takmer totožný so šotolinovou cestou, preto rýchlo zisťujeme, že taxislužba je naozaj vyťažená.
Check point
Johannishutte je hranica medzi šotolinkou a výstupom po skalnom teréne. Chata má peknú veľkú terasu, malý rybníček aj s rybami a pre najmenších turistov ihrisko. Schiwasser tu stojí tri eurá a kávu dostanete približne za dve päťdesiat. Ak ste kávofil nezabudnite si z domu zobrať turistický espressovač. Nalieva sa tu totiž takmer dvojdecový kávový výluh. Zážitok to rozhodne nie je. Pri pohľade z terasy smerom do doliny si na ľavej strane určite všimnete monument z nadrozmerného ľadovcového šróbu a karabíny. Neváhajte si ho obzrieť z blízka. Je nad úrovňou chaty a ponúka pomerne zaujímavé možnosti kompozície na fotky. Na pozadí už s cieľom výstupu. To sme však zistili až po ceste naspäť. Ako je naším dobrým zvykom počasie nám práve neprialo a tak sme prevažne pozerali do oblakov. Mimochodom počas zimnej sezóny je táto chata base campom na výstupy. Vyššie položená Defreggerhaus je v zime zatvorená.
Pozor na stravu
Pošramotené egá si pre nečakanú únavu mastíme časom a vyšliapanými výškami. Pôvodne mal výstup trvať šesť hodín, zvládli sme ho za tri a pol, a nohy boli o 1 462 výšok bohatšie na skúsenosti. Nakoniec sme relatívne spokojní a nevieme sa dočkať večere. Polpenzia stojí 25€ na osobu. Zaplatiť ju problém nie je, aj keď chatový personál má angličtinu len veľmi tesnúčko nad nulou, no dopracovať sa k jedlu je už ťažšie. Večera sa totiž podáva o osemnástej. O dvadsiatej je už kuchyňa vyleštená a aj keď sa nám rukami nohami podarí vyprosiť to čo sme si zaplatili, nezaobíde sa to bez hromženia Helgy. Rozumej mohutnej blondínky v rokoch, pred ktorou máme väčší rešpekt ako pred rozzúreným tatkom s remeňom v ruke. Vystrašení, že dostaneme len akýsi sáčkový vývar s neuveriteľnou kopou krutonóv, nakoniec spokojne stlačíme prihrievané údené mäso s kapustou, varenými zemiakmi a utekáme do lágru.
Nástup
Od chaty k vrcholu nás delí približne sedemsto výškových metrov. Prvý úsek, cca dvadsať minút šliapania, je kamenistým hrebeňom. Orientácia je veľmi jednoduchá. Stačí ísť s mĺkvym davom, z ktorého je cítiť, že by ešte hodinku dve v lágri uvítal. Po úvodnej dvadsať minútovke obúvame mačky, naväzujeme sa na lano a dostávame základné rady. Držať sa vyšliapaného chodníka, pri trhlinách si máme dávať zvýšený pozor a zbytočne sa pri nich nezdržiavať. Neistým krokom, keďže sme vytvorili sólo skupinu, vyrážame na ľadovec. Obrovská snehová pláň je zahalená v oblakoch preto netušíme do čoho ideme. Nasledujeme dav, ktorý sa postupne trhá na menšie či väčšie skupinky. Vodítkom nám je nakoniec vyšliapaný chodníček. Občas niekoho predbehnem, občas niekto nás. Ľadovec traverzujeme medzi trhlinami, pred ktorými máme poriadny rešpekt. Míňame ich totiž natesno, niekedy dokonca preskakujeme. Inak sa nedá. Pri pohľade do tých nekonečných jám sa však ponúka fascinujúci pohľad. Pozeráte do prázdna, ktoré mení farbu. Najprv je biele, potom kúsok žiarivo modré a pokračuje do strašidelnej čiernej. Kde je koniec? Netrúfame si odhadnúť. Keď sa na chvíľu rozostúpia oblaky sem tam zazrieme ľadovcovú stenu vysokú ako panelák. Sú trhliny ešte hlbšie? Nechajme to radšej tak!
Sme hore
Šliapeme do finále, čo však vôbec netušíme. Príjemné stúpanie sa zdvíha na miernejšiu lyžiarsku zjazdovku, aby nás vypľulo na zasnežený hrebeň. Tu už sme zorientovaní. Videli sme kopec fotiek a na túto časť sme sa najviac tešili. Za pekného počasia by to bolo krátke finále s nádhernými výhľadmi. My však len matne ostríme na obrysy vrcholového krížu za celkom výdatného sneženia. Posledný krátky zostup po takmer čistom ľade nás síce spomalí, no vďaka mačkám nemáme problém a sme hore. Zdolali sme Veľkého Benátčana s nadmorskou výškou 3 662 metrov. Teplota síce výrazne klesla no nás hreje úspech. Chvíľu sa zdá, že sa na nás nakoniec usmeje šťastie a za troj hodinový výstup budeme odmenení aj výhľadmi, no nakoniec odchádzame len s vrcholovou fotkou pri kríži.
Zostup?
V príbehu chýba korenie škodoradosti. A práve teraz je naň ten správny čas. Nedeľné ráno nám servíruje nádherné počasie s veľmi príjemnými teplotami. Otočiť vrchol ešte raz? Radšej nie. Je už dosť hodín a celá skupina by nás musela pridlho čakať. Kocháme sa teda aspoň pohľadmi na okolité skaliská a sem tam sa obzrieme. Je tam. Majestátny Benátčan hrdo vyčnieva nad okolitými horami. Na bezobláčikovej kulise sa s nami lúči. Kto sa sme naposledy, ten sa smeje najlepšie. Lúčime sa my s ním.
Foto: Mongolitas