Západná Afrika na žobráka: Z Kysúc do Libérie na hrdzavej žiguli

Minulý rok nás naša LADA 2105 zaviedlo do krajín Strednej Ázie. Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Rusko, Kazachstan. V Iráne nám ukradli a našli auto, v Turkmenistane sme videli 70-metrový horiaci plynový kráter a spávajúc pod polyesterovými dekami a na kartónoch sme za 30 dní prešli vyše 12 tisíc kilometrov. Abstinenčné príznaky sa dostavili prakticky okamžite po návrate. 

V januári sledujeme v telke Rallye Dakar a plán je jasný. Z domu do Paríža a odtiaľ do Dakaru. Afrika, slnko, teplo, litre potu v žiguli. Ale potom sa tak pozeráme na tú mapu a nejako to nevychádzalo. Veď to je taká cesta, ktorú môžeme absolvovať namiesto nedeľnej cesty do obchodu, musíme niečo pridať! K Maroku, Mauretánii a Senegalu pribudla Guinea, Sierra Leone, Libéria a Pobrežie Slonoviny. 

Západnú Afriku navštevuje prekvapivo málo ľudí

Väčšina cestovateľov si to dáva po východnej trase. Zohnať relevantné cestovateľské informácie o Guinei, Libérii a Sierra Leone nie je teda vôbec sranda. Akurát sme vedeli, že tam nebude moc veľa kvalitných ciest a že policajti tam celkom fičia na úplatkárskej politike. Ale to nie je žiadna nezvyklosť. 
 
Naplánovali sme si túto cestu na celý júl, zobrali sme dovolenky a začali vybavovať víza. Tri mesiace pred odjazdom sme náhodným pohľadom do kalendára zistili, že pôjdeme práve počas Afrického obdobia dažďov. Ono také obdobie dažďov samo o sebe problém nie je, veď máme stan, prípadne strechu auta nad hlavou. Ale keď na takú hlinenú cestu naprieč džungľou mesiac prší, zmení sa na mazľavé blato. Lada v základnej výbave nie je kompatibilná s blatom. Z toho dôvodu sme nášho Afrického Vasiľa dali kompletne nalakovať, aby dobre vyzeral. Síce nepôjde o moc lepšie cez blato, ale aspoň bude dobre vyzerať, keď zapadne. 

Zatiaľ čo v Európe budil Vasiľ priemernú až podpriemernú dávku pozornosti, na opačnej strane Gibraltáru to bol magnet na ľudí. Väčšinou teda na ľudí, ktorí niečo predávali, prípadne ponúkali služby rôzneho speňažiteľného charakteru, od turistických sprievodcov po policajtov. 

Maroko je v podstate také Africké Španielsko

Interne sme ho nazvali cigánskou kolóniou Európy a je to dobrý spôsob postupnej aklimatizácie na miestne pomery. Prechádzame najmä vnútrozemím, samé piesky, kaňony a náhorné plošiny. Maximálna teplota sa šplhá k 50 stupňom a my musíme jazdiť so zatvorenými oknami, taký je hic. 
Z domu si na streche auta vezieme lyže a v kufri lyžiarky. Cieľ je jasný, zlyžovať pieskovú dunu! Karma nás odmenila (nevieme za čo) a na pumpe sa nám prihovára miestny naháňač turistov – prvý, ktorý z nás nechcel vytiahnuť prachy. Keď vidí lyže, hneď je mu jasné, odkiaľ vietor fúka a posiela nás zlyžovať duny pri mestečku Erg Chebbi. Nešlo to na tom piesku nejako rýchlo, žiadne ultraobrovské slalomy sa nekonali. Ale čo si budeme hovoriť, celkom sme si to užili. A aspoň človek nemusí byť naobliekaný na tú lyžovačku ako cibuľa.

Celú cestu Západnou Saharou a Mauretániou ideme popri Atlantiku. Veľký útes a dole poriadne vlny, šanca na kúpačku nulová. Len raz sa dostaneme na úroveň oceánu, ale namiesto kúpania zapadneme s autom v piesku a hodinu ho odtiaľ dolujeme. Vytiahol nás až miestny hrdina na svojom modernom džípe. Asi to bolo dosť zapadnuté, lebo sa roztrhlo jeho oceľové lano a zachránil to až náš vyslobodzovací popruh. Z vďaky a ako odškodné za to lano sme tomuto pánovi dali pohľadnicu malebnej kysuckej obce Horný Vadičov a cédečko Vajčovy Vajčovy – takisto z tejto obce.

Medzi hranicami Maroka a Mauretánie je trojkilometrový pás – územie nikoho. Maroko ho prenechalo (neuznanej) Západnej Sahare, aby mali jej ľudia aspoň nejaký prístup k moru. Takže opustíte Maroko a na hranicu Mauretánie je to tri kilometre. Nevedie tam cesta, na kompletku je to obsypané vrakmi áut, zhorenými, rozbitými, ale aj podozrivo novými. A pomedzi tieto vraky sa pohybujú podivné existencie, ľudia bez štátnej príslušnosti.  

Všetky turistické stránky majú na toto územie hrozné veľké červené varovania. Že tam sú míny, pochybní ľudia, kvôli žiadnej ceste sa tam dá ľahko stratiť a zapadnúť a tí pochybní ľudia to vedia využiť. Silno sa odporúča počkať na nejaké iné auto a prejsť za ním. Samozrejme sme ani náhodou nepočkali, stratili sme sa a zapadli sme v hlbokom piesku. Traja najpochybnejší týpci nám pomáhali vytlačiť auto a jeden z veľmi trval na tom, že bude šoférovať. Nuž, možno keby nám minulý rok to auto neukradli, boli by sme stále dostatočne naivní. 

Senegal nás celkovo veľmi nezaujal. Sľuboval o niečo prijateľnejšie teploty a občas aj nejaký život zachraňujúci dážď. Ale keď sme už pri vstupe do krajiny museli colníkom a nejakému ich priekupníckemu šéfovi odovzdať 400 dolárov, prvý dojem bol definitívne stratený. Ale aspoň tam mali najlepšie mango na svete a slávnostne sme dosiahli Ružové Jazero, cieľové miesto pôvodnej Rallye Paríž – Dakar. Moc sme sa neohriali, vyčmuchali nás tam domáci predavači suvenírov a začali sa zbiehať z okruhu minimálne 1 kilometer. Môžete to nazvať zbabelosť, ale ufujazdili sme. Ale ešte predtým sa tam Andrej odfotil s dvomi predavačkami, dal im do ruky cédečko slovenských ľudoviek a pohľadnicu obce Horný Vadičov.

Guinea bola trochu iný kaliber. Policajti rozhodne nepili málo a tiež rozhodne nežiadali málo úplatkov. Cesta sa stratila a nás čakalo 250 kilometrov naprieč absolútnou džungľou po ceste, ktorú cestovatelia odhadovali ako: „v období dažďov zjazdnú na motorke, prípadne na fakt dobrom 4x4 aute“. To sú tie hodnotenia moderných cestovateľov. Aj ten náš 30-ročný, naskrz zhrdzavený, vkuse vŕzgajúci Vasiľ s vytečenou autobatériou, to zvládol ako nič. Teda, v prípade, že ako nič znamená prejsť za dva dni 150 kilometrov. Tých zvyšných 100 stihli čínski stavbári medzitým postaviť a bolo to dobre, pretože na druhom konci by sme to auto už asi museli niesť. 

Najlepšie zážitky vznikali s opitými policajtmi. Kým sme sa naučili potrebné triky, niekoľkým sme aj poslušne zastavili a nechali sa zdržiavať. Ukazovali sme im kadejaké doklady, väčšinou teda tie, ktoré nechceli vidieť. Pretože tie, ktoré chceli vidieť, sme ani nemali. Ale akonáhle sme takémuto jednému na mol spitému degešovi museli nechať úplatok skoro 30€, začali sme aplikovať progresívny štýl riešenia policajnej kontroly – útek. Áno, chce to trochu zvyku, ale je to predsa ľudová múdrosť, že najlepšia obrana je útek, tak čo . Odvtedy sme mali pokoj, až kým sme úplne najviac opitému náčelníkovi hraničného prechodu (majster Guinei v opitosti), nemuseli zaplatiť 50€ za možnosť opustiť krajinu.

Pobrežie Slonoviny nevydalo...

Do Pobrežia Slonoviny nás pre pretrvávajúci strach tejto krajiny z eboly pre istotu ani nepustili. Skrátka mali už štyri mesiace zavreté hranice a výnimky sa robiť nebudú. Nuž ani by sme sa tam netlačili, cesta na hranicu a späť nám trvala jeden celý deň (pretože to bolo 100 kilometrov), lenže v tej Afrike skrátka nikto o ničom nevie. Na konzuláte Pobrežia Slonoviny v Senegale nás uistili, že hranica je otvorená. Policajt na poslednej odbočke ku hranici, 20 kilometrov od čiary, nás vysmial, že prečo by asi tak zatvárali hranicu. 

Zmenili sme plán cesty a zamierili priamo do Libérie

Na hraniciach nám asi 20-krát merali teplotu a uznali nám aj naše Airport visa. Síce sme do krajiny neprileteli, ale Vasiľ vyzerá ako raketoplán. Len jediné šťastie, že moc nepoznali farebnú tlačiareň. Tie víza nám totiž vybavil kamoš v Libérii, poslal nám ich mailom a my sme ich farebne vytlačili. Pri výstupe z krajiny nám tieto víza dokonca slávnostne odobrali, že aby sme ich nemohli znovu použiť. Dostali nás.
Inak návšteva Monrovie bol jeden z najsilnejších zážitkov na cestách vôbec. Krajina a ľudia poznačení viac ako desaťročím občianskych vojen. Turista tu len tak nezavíta, preto beloch signalizuje obchodníka z Európy, ktorý prišiel korumpovať miestnych politikov, úradníkov a policajtov. Z toho dôvodu je beloch chránený druh a pozitívna diskriminácia prekvitá jedna radosť. Nebudeme klamať, využívali sme.

V najlepšom treba prestať. V Monrovii sme predali auto (500 dolárov!) a odleteli sme skoro priamym spojom domov. Skoro priamy bol preto, že sme strávili 36 hodín na letisku v Abidjane. Nakoniec sme sa do toho Pobrežia Slonoviny predsa len dostali. Mohli sme sa opiť s vojakmi a oni nám ponúkali služby nejakých neveľmi pohľadných žien, že za tri doláre kompletka. Ešteže už bol čas odletu, mali sme dobrú výhovorku a nemuseli sme im vešať na nos, že skutočne nevyzerajú ako modelky z časopisu. 
Prezentáciu o našej ceste si môžete pozrieť a vypočuť na Festivaloch Cestou Necestou v Bratislave (7.11.), Banskej Bystrici (14.11.) a Žiline (21.11.). Naša prezentácia neobsahuje žiadne faktografické údaje, iba samé podivné historky podobné týmto. A tento rok nám neukradli foťák, takže pridáme aj nejaké fotky. 
A ak by vás to bralo ešte viac, koncom roka vyjde o tejto expedícii kniha. Normálny živý cestopis s kompletným príbehom z tejto výpravy a všetkými zákulisnými informáciami. Viac info na našej fejsbúkovej stránke www.facebook.com/ladasvetom, a na webe www.ladasvetom.sk .