Senegal, krajina baobabov

+13

Senegal je pre slovenských cestovateľov stále pomerne neznámou krajinou. Ani my by sme sa do tejto časti Západnej Afriky nepozreli nebyť automobilovej rally Bamako, ktorej sme sa zúčastnili.

Toto rozprávanie však nebude o rally, ale o samotnej krajine, dojmoch z nej i ľudí, ktorých sme na našej ceste stretli. Afriku sme križovali autom a v priamej ceste nám zabránila široká rieka Senegal, cez ktorú sme sa prepravili lodnou kompou. Kým jeden breh patril Mauritánii, druhý bývalej francúzskej kolónii, Senegalu. Rieka je plná života, v ktorej ženy perú bielizeň, na hladine sa plaví veľa rybárskych člnov i menšie lode.

Už z prvého dojmu bolo jasné, že rieka Senegal je životodarnou tepnou miestnych. Na strane druhej treba podotknúť, že jej význam oproti minulosti stratil na svojom lesku, nakoľko kedysi dávno bola i významnou dopravnou trasou. V čase francúzskej kolonizácie bola totiž jedinou, resp. najľahšou cestou do vnútrozemia Západnej Afriky. Zmenilo sa to až postavením železnice medzi Dakarom, hlavným mestom Senegalu, a hlavným mestom Mali, Bamakom.

Rôznorodý kaleidoskop ľudí i krajiny

V súčasnosti celá oblasť pôsobí pomerne pokojným a najmä mierumilovným dojmom. Črty Afriky sa tu však nezaprú – všade sa hmýria početné skupiny ľudí, nakoľko celé dianie sa v tejto časti sveta odohráva na ulici. Atmosféra okolo rieky však na mňa pôsobila až ospalo provinčným dojmom dávnej slávy. Tento dojem sa ešte viac vo mne utvrdil po prejazde na senegalskú stranu, kde hneď za poslednými domami hraničného mesta Rosso začali nekonečné roviny a autentický vidiek v podobe rázovitých dedín s domorodými príbytkami. Väčšinu krajiny tvoria nížiny, ktoré sa len na juhovýchode mierne zvlnia do menších kopcov.

Pozerať sa však bolo na čo. Ľudia v pestrofarebnom oblečení, obrovské nákladné autá s nadrozmernými nákladmi na ich korbách, ktoré akoby popierali fyzikálne zákonitosti. Najviac mi z tej cesty však utkveli v pamäti dve veci: veľké a zároveň tvarovo veľmi zvláštne stromy, baobaby, a dočervena sfarbená zem, ktorá priam bila do očí. Baobaby lemovali cestu dlhé kilometre a povedal by som, že je to národný strom Senegalu. Z jeho vlákien sa tu dokonca tkajú látky. Hoci ide o zdanlivo nezáživnú krajinu vzhľadom na jej rovinatosť, nachádza sa tu šesť národných parkov. Tie v kombinácii s 531 kilometrami oceánskeho pobrežia vytvárajú predpoklad na raketový rast turistického ruchu.

Najlepším plážovým regiónom v krajine, dokonca i vo svete už pomerne známym, je Malé pobrežie – Petite Côte. Celkovo sa vinie na dĺžke 150 kilometrov a nachádza sa na ňom veľa rôznych rezortov. Známa je najmä prímorská oblasť Saly s mnohými hotelovými komplexmi, ktorá leží asi 90 minút od hlavného mesta Dakaru. Vyhľadávajú ju turisti z celého sveta. Pritom jednou z najkrajších pláží v Afrike je Cap Skiring.

Známe je aj jazero Lac Rose, ktorého preklad znie Ružové jazero. Leží severovýchodne od mesta Dakar a už ako jeho názov napovedá, jeho špecifikom je ružové sfarbenie, ktoré má na svedomí riasa Dunaliella salina. Tento druh riasy je schopný prežiť i vo vode s extrémne vysokým obsahom soli. Práve kvôli tejto soli sa do jazera každý deň ponárajú desiatky zberačov soľných krištáľov, ktoré sa využívajú v priemysle. Zberači ich hromadia na brehu v podobe bielych kopčekov. Senegalské pláže však patria k tým najlepším v celej Západnej Afrike, čo sa odzrkadlilo v čoraz stúpajúcejšej návštevnosti najmä turistov z Francúzska, Španielska i Talianska. Práve Španieli to majú do Afriky „na skok“, preto sem nezriedka jazdia na vlastných karavanoch a motorkách.

V rytme temperamentnej africkej hudby

Hneď po prechode hranice s Mauritániou nám do očí udreli oproti tejto krajine rôzne zmeny, hlavne na obyvateľoch. Tu už začala pravá exotická „čierna Afrika“. Všetko bolo zrazu farebne pestré. Oblečenie, farby, autá, nápisy na obchodoch... Všetko akoby v rytme temperamentnej africkej hudby, ktorá sa ozývala zo všetkých možných reproduktorov. A hoci je v krajine oficiálnym, či lepšie povedané najrozšírenejším náboženstvom islam, neboli tu cítiť žiadne radikálne nálady. Skôr naopak. Spoločnosťou sa niesla chuť po živote, uvoľnená atmosféra a najmä, v kontraste s Mauritániou, tu bolo všade možné kúpiť pivo. Najrozšírenejšou značkou bola La Gazelle z pivovaru v Dakare, ktorá i v teple chutila celkom dobre.

Pokračovali sme v ceste popri rieke Senegal až do mesta Saint Louis. Najskôr sme nevedeli, čo môžeme od neho čakať, no onedlho sme si už akoby otočením čarovného prsteňa vychutnávali pohodu koloniálnej atmosféry. Staré francúzske domy, trh s rybami, príjemná atmosféra miestnych barov, výborná hudba a skutočne vynikajúce mochito. Staré koloniálne centrum mesta, nachádzajúce sa prakticky celé na ostrove, je chránené UNESCOm. S pevninou je prepojené len asi štyristometrovým mostom, ktorý navrhol sám slávny Gustave Eiffel, autor známej Eiffelovej veže v Paríži.

Saint Louis padlo do rúk Francúzom v roku 1659 a tí z neho urobili hlavné mesto francúzskej koloniálnej Afriky, hoci Senegal ovládli až koncom 19. storočia. Vládol tu naoko neorganizovaný zmätok v podobe chaosu množstva ľudí na ulici, odpadkov, pouličných predavačov, no na strane druhej i veľmi uvoľnená atmosféra. Historické centrum so starými koloniálnymi budovami mi pripomínalo mestá európskeho typu pri Stredozemnom mori. Po odchode Francúzov sa však na údržbe domov nepohlo celé desaťročia ani prstom, no aj tak má svoje neopakovateľné čaro, ktoré za návštevu určite stojí.

Senegal je krajinou, ktorá má síce bohatú, no nie vždy tak veselú a príjemnú históriu. Ako to už v tomto regióne býva, krajinu často sužovali vojny, nepokoje, nestabilita. V posledných rokoch je však situácia pomerne pokojná a tento africký štát sa stáva lídrom „čiernych krajín“ Západnej Afriky. Podľa slov obyvateľov susedných štátov je Senegal dokonca najrozvinutejším a najlepšie prosperujúcim „čiernym štátom“ v regióne. Vládne tu síce ako v celej Afrike vysoká nezamestnanosť, no s pomocou európskych krajín, predovšetkým Francúzska, sa krajina dostala z najhoršieho a napreduje ďalej. Navyše ide o rovinatú krajinu s pomerne dobrou infraštruktúrou, čo ju predurčuje na rozvoj obchodu. Dakar má obrovský prístav a veľkou devízou sú i spomínané pláže a pekné pobrežie.

Závan Francúzska v ďalekej Afrike

Dejiny krajiny staré dvesto-tristo rokov sú spojené najmä s Francúzskom. Už v prvej polovici 19. storočia začali francúzski priekopníci prenikať čoraz viac do vnútrozemia a postupne začlenili veľkú časť územia dnešného Senegalu do kolónie Senegambia. V roku 1904 sa stal Senegal súčasťou Francúzskej Západnej Afriky. Francúzsky vplyv pokračoval aj po druhej svetovej vojne, kedy sa krajina stala zámorským územím Francúzska, hoci už v roku v roku 1958 získal Senegal autonómiu v rámci Francúzskeho spoločenstva. Krajina svoju nezávislosť vyhlásila v roku 1 960. Vplyv Galského kohúta tu cítiť dodnes či už v architektúre, nápisoch, úradnom jazyku, ale i hlavách jeho obyvateľov. Svedčí o tom i táto príhoda.

Na bežnú kontrolu dokladov nás zastavil policajt a nemilosrdne na nás spustil po francúzsky absolútne neberúc do úvahy našu neznalosť tohto jazyka. Snažili sme sa mu odpovedať po anglicky, no tváril sa, že nerozumie. Po niekoľkých minútach našej bezradnosti ho to prestalo baviť a pomerne slušnou angličtinou nám povedal: „Keď cestuje do Senegalu, mali ste sa naučiť francúzsky....“ Tí, čo častejšie cestujete, ste sa už zrejme s podobným prístupom vo francúzsky hovoriacich krajinách určite stretli a viete, o čom hovorím.

Oproti Mauritánii nám bol Senegal ale rozhodne mentalitou bližší, príjemnejší, veselší. Aj ľudia sa zdali zhovorčivejší, priateľskí. Celkovo, naše nálepkami polepené auto všade pútalo pozornosť a počas celej cesty sme sa miestami cítili ako českí cestovatelia Zigmund a Hanzelka na svojich výpravách svetom. To však neznamená, že si tu netreba dávať pozor. Ako je tomu všade na svete, hrozba je reálna najmä vo veľkých mestách ako je Dakar, kde žije skoro tri milióny obyvateľov. Mnohí z nich v chudobe a tak tu celkom určite nie je núdza najmä o vreckárov. Otravné bolo aj to, že deti aj dospelí chlapi neustále a úplne bez okolkov od nás pýtali: „Give me money!“ alebo „Cadeau“ (darček). Cadeau, toto francúzske slovíčko, zaznelo vo všetkých krajinách počas cesty tisíce krát. Keď neuspeli, dokázali sa tváriť až neuveriteľne presvedčivo ukrivdene a urazene. Zrejme je to aj tým, že Senegal je v porovnaní s „arabskou“ Mauritániou predsa len chudobnejší.

Autá boli často v dezolátnom stave, u nás som také nikdy nevidel. Bez svetiel, bez nárazníkov, s dierami v kapote. Obydlia, či lepšie povedané domorodé chaty, boli na vidieku zo slamenej hliny, aké je možno vidieť v dokumentárnych filmoch o Afrike. Naproti tomu v mestách sa žije moderný a rušný život. No celkovo som mal pocit, že ľudia sú spokojní a plní optimizmu. To je na Afričanoch obdivuhodné - ich životný entuziazmus, spoločenský duch a večne dobrá nálada. Samozrejme, v týchto zemepisných šírkach od ľudí nemožno očakávať vysoké pracovné nasadenie. No v tanci, zábave a hudbe sa im len ťažko niekto vyrovná. Je pritom až zarážajúce, aký majú černosi talent na jazyky. Počas cesty sme sa bavili s mnohými obyvateľmi a ich žiadostivosť po informáciách je až prekvapujúca. Zaujímali ich slovíčka v našom jazyku a skoro bezchybne ich hneď opakovali.

A ešte predsa len na skok k poslaniu našej cesty. Keďže nám Senegal všetkým svorne padol do oka, práve tu sme sa rozhodli rozdať charitatívne darčeky – zošity, perá, knižky, ktoré sme so sebou vliekli až zo Slovenska. A tak sme si vybrali v maličkej dedinke neďaleko mesta Kaolack v strede Senegalu školu a urobili deťom obrovskú radosť. Hoci úprimne povedané neviem, či mali deti radosť z nás alebo darčekov. V malej škole tak už budú určite vedieť, kde je naša rodná krajina a svoju vďaku nám deti vyjadrili aj tým, že začali skandovať: „Slovenskooo, Slovenskooo!“ To sme ich, pochopiteľne, naučili my. Aj tak sa šíri dobré meno do sveta. Senegal vo mne zanechal veľmi príjemný dojem a myslím, že sa sem celkom určite ešte raz vrátim.