Čo sa oplatí vidieť v Keni

+54

Každá cesta sa niekde začína a niekde končí, je rovná či kľukatá, ale žiadna cesta nie je rovnaká. Naša cesta sa začala na letisku v Budapešti. 15.11.2013 - pre bežných ľudí obyčajný deň neskorej jesene, sychravé a chladné počasie. Nás ale čaká niečo úplne iné - dobrodružstvo v Keni.

Odlietame smer Amsterdam. Krajina tulipánov nás privíta hrajúc rôznymi farbami, množstvom ľudí a nedostatkom času. Aj by sme si pozreli krásne tulipány v okolitých stánkoch, keby sme sa ako mini stádo byvolov nerútili na terminál, aby sme stihli náš ďalší let. Ako naschvál, je na termináli hádam polovica národa a my sa snažíme zachovať kľud. Lietadlo napokon aj s troškou šťastia stíhame.

Let za dobrodružstvom

Osem hodín v lietadle dá ale zabrať. Spočiatku pomáha film, potom dobrá hudba, neskôr krátka prechádzka. Po šiestich hodinách už pomáha hádam len Rohypnol, no predstava toho, čo nás čaká, nás ako tak drží nad vodou a v dobrej nálade. Lietadlo pristáva v Nairobi. Vystupujeme z lietadla a zrazu nás ovanie príjemný teplý vánok , akoby odmena za to nekonečné sedenie v lietadle. Prechádzame ďalšou kontrolou , dostávame víza (resp. si ich kupujeme), berieme si taxi a ideme na hotel. Unavení, no spokojní sa ukladáme na spánok. Naše dobrodružstvo sa môže začať.

Dobré ránko, je 8 hodín miestneho času (čo je o 2 hodinky viac ako u nás) a my sedíme na raňajkách. Odchádzame na stretnutie, požičiavame si auto a putujeme do Nakuru. Príjemné teplé, nie príliš horúce počasie nás napĺňa spokojnosťou. Dobrá hudba a pekný výhľad zaručuje úplnú pohodu. Cesta plynie pomerne dobre, ani sme nečakali, že v Keni zažijeme takéto pomerne kvalitné cesty. Popri ceste sa spokojne pasú somáre, kde tu vidieť nejaký ten domček, akoby omylom postavený v strede ničoho, veselo pomaľovaný reklamami na Coca Colu ci Panadol Extra, prípadne „vhodne“ nazvaný hotelom, v ktorom by ste sa neubytovali, ani keby ste mali spať poskladaní na vlastnom kufri.

Prvá medzizastávka Rift Valley

Priekopová prepadlina. Vystupujeme z auta a ideme si obzrieť tento úkaz zblízka. Je 15.00 hod., slniečko nás hladí trošku agresívnejšie, no ešte stále je pobyt na ňom pre nás Európanov veľmi príjemný. Prichádzame na okraj tejto prepadliny a naskytá sa nám pohľad, ktorý len tak nevidíte. Nádherná príroda naširoko otvára svoju náruč, akoby vás chcela privítať širokým objatím v tejto nedotknutej oblasti. Súboj farieb jednoznačne vyhráva zelená a my sa nezmôžeme na slovo. Len hľadíme do tej diaľky a kradneme si prvé nádherné zábery tohto prírodného úkazu.

Stretávame pár podnikavých domorodcov, snažiacich sa nalákať nás do svojich stánočkov, aby sme si kúpili suvenír. No dobre – neodoláme. Kúpime pár drobností a opäť sadáme do auta. Smer Nakuru. Robíme si krátku zastávku v krásnej Naivashi v rezorte Sopa Lodge. Nechce sa veriť, aký luxus tam vidíme. Sme naozaj v krajine tretieho sveta? Dáme si skvelý šalát, pohár studenej vody a rozhliadame sa po okolí. Nemáme problém stretnúť žirafu či zebru voľne sa pasúcu v areáli strediska. Sú tak veľkolepé, elegantné, proste prenádherné.

Unesení si opäť kradneme nejakú tu pamiatku na toto miesto v podobe fotografií krajších ako pohľadnica. Pred Nakuru hľadáme cestičku k našej ďalšej zastávke - Punda milia camp. Tam prichádzame už potme. To nás však v nadšení spoznávať Afriku nemôže zastaviť. Ubytujeme sa v malých hlinených domčekoch, dávame si skvelú večeru a vychutnávame si pobyt pri ohni s novými priateľmi, niekoľko desiatok kilometrov od civilizácie. Prichádza noc. Líhame si do postele. Ženská časť osádky systémom ako u nás na stanovačke. Ponožky, teplá mikina, hrubé nohavice. Zavŕtame sa do perín. Ale teplo by sme teda nazvali inak.... Po chvíli cengania zubami konečne zaspávame. Kolegyňu v noci navštívi miestny kocúr, ktorý má viditeľný záujem zdieľať s ňou jednu posteľ. Vydesená na smrť nám ráno referuje svoj zážitok a my sa môžeme zadusiť smiechom. Ráno sa pomaly otepľuje a tak vyzliekame vrstvy oblečenia ako cibuľa šupy. Skončíme, až keď je vonku hádam 25 stupňov.

Dojímajúca bieda Nakuru

Sadáme do auta a už fičíme ďalej. V Nakuru prichádzame na miesto, kde nám úsmevy na chvíľu mrznú na tvárach. Nie, nie je to počasím, to je čoraz teplejšie a dusnejšie. Je to prostredím. Prichádzame na miesto ktoré by sme bez mihnutia oka mohli nazvať koncom sveta. Miesto, kde je toľko chudoby, strachu, bolesti a chorôb. Časť Nakuru, miesto podobné slumu, v ktorom nachádzame mini školu. Malinká a predsa tak strašne dôležitá. Miestne deti nepoznajú v živote veľa pekného. Matky prostitútky, chudoba, hlad, odkázanosť len samé na seba. Až sa človeku chce plakať, ale nemôžeme.

Všade naokolo cítiť silnú pokoru k miestu, kde je toľko nešťastia a predsa toľko nádeje. Nádeje v krásnych očkách týchto nevinných stvorení , ktoré necítia žiadnu nespravodlivosť. Nehnevajú sa, že nemajú najnovšiu playstation, nenadávajú na zlé známky, nevystatujú sa značkovým oblečením. Neplačú nad tým, čo nemajú. Sú vďačné za to, čo majú. Za šancu učiť sa, za jedlo, ktoré im škola poskytuje zdarma. Tak málo a predsa tak veľa. Skromné priestory sú im útočiskom. Miestom, kde má o ich starosti niekto záujem. Keby to šlo, naložíme všetky do auta a berieme si ich domov, ale takéto sentimentálne predstavy nikomu nepomôžu. Rozdávame deťom aspoň cukríky a s hlavou plnou myšlienok odchádzame za ďalším dobrodružstvom. Naivne verili sme, že sme silní, no tieto deti nám z hlavy nechcú odísť ani dlho po odchode z tohto bohom zabudnutého miesta.

Národný park Amboseli a Masajovia

Po odchode z Nakuru vyrážame smer Mombasa. Vieme, že túto cestu nezvládneme za jeden deň a tak si robíme medzizastávku po ceste, kde sa ubytujeme. Ideme vyskúšať miestnu zábavu na malú diskotéku. Už pred vstupom tušíte, že to bude niečo neobyčajné. Hudba hrá na maximálnu hlasitosť, ale na to si akoby zázrakom zvyknete veľmi rýchlo. Miestni mladí ľudia sa hýbu do rytmu tejto temperamentnej hudby, až to láka pridať sa. No na ich úroveň tanca sa nechytáme a tak si radšej skromne sedíme na svojom mieste a vychutnávame každý jeden rytmus, ktorý sa z reproduktora vyvalí. Keď sme už presýtení miestnou hudbou, ideme si oddýchnuť. Aj zajtra je predsa deň. Ráno sadáme do auta. Hlad nás prestáva trápiť, akoby nám teplé slnko dodávalo dostatok energie na prežitie celého dňa. Naša ďalšia zastávka – Národný park Amboseli.

Cesta, ktorou sa vydávame, sa len sotva dá nazvať cestou a miestami zvažujeme, či je vôbec šanca, aby sme sa vrátili domov živí a zdraví. Táto cesta akoby nemala konca. Konečne sa dostávame na miesto určenia. Obkolesujú nás Masajovia, ktorí obchodným duchom cítia presvedčenie, že kým nám nepredajú aspoň náhrdelník, naša cesta nebude kompletná. Ceny sú však tak vysoké, že náhrdelník radšej pre dobro veci vynecháme. Masajovia, skazení turistami, si aj po ceste v parku pýtajú peniaze za to, aby sme sa s nimi mohli vyfotiť. Sme prekvapení, ale chápeme, že to práve my, turisti, sme ich takto „vychovali“. Nepodporíme tento biznis a hľadáme zvieratá. Vdychujeme ten čistý, teplý vzduch a máme pocit, akoby sme ovoniavali ten najkrajší kvet sveta. Vonia tak sladko, čisto, prenádherne. Oblaky visia ako chumáče bielej cukrovej vaty, až máte chuť načiahnuť ruku a kúsok si z nich odtrhnúť a ochutnať. Také oblaky nájdete len na rovníku. Prašná cesta nás zrazu privádza k zvieratám. Sú veľkolepé. Slony sú zrazu na dohľad, byvoly nás sledujú z dostatočnej vzdialenosti, zebry občas poskytnú priam modelkovský postoj, aby sme ich odfotili v plnej nádhere.

Ohnivo červená cesta do Mombasy

Nevideli sme síce všetko, čo sme chceli, no aj tak máme vo vrecku pár pekných záberov a ešte viac pekných spomienok. Po malom občerstvení opúšťame tento park a vyrážame do Mombasy. Ako plynie čas, ako ubiehajú kilometre našej cesty, mení sa scenéria okolo nás. Zelená farba sa zrazu mení na ohnivo červenú. Žasneme, ako sa každým kilometrom všetko mení. Pôda červená ako žeravý uhlík krásne kontruje modrému nebu, ktoré ho lemuje akoby sa plazilo po jeho povrchu. Náladu nám pokazí len obrovská zápcha pred vstupom do Mombasy. Máme za sebou už pekných pár kilometrov a všetci sme už značne unavení. Je tma, no jasne vidieť desiatky a desiatky kamiónov, ktoré obchádzame úzkou uličkou, aby sme sa aspoň ako tak dostali ďalej. Cesta sa zdá nekonečná.

O jedenej v noci úspešne prichádzame na dohodnuté ubytovanie. Bez zbytočných rečí si každý berie veci a mizne za dverami svojej izby. Únava spôsobuje, že aj tá najhoršia izba nám pripadá krásna. Dáme si sprchu a chystáme sa spať. Ráno však kolega trefne konštatuje, že konečne vie, ako sa spí vo väzení. Dokopy nič sme nespali. Ubytovaní študenti doslova vrieskali celú noc. No nevadí, aspoň sprcha stála zato. Prichádzame do hotela, kde máme dohodnuté stretnutie a tam dostávame radu na lepšie ubytovanie. A naozaj. Rezervujeme si apartmán pri pláži, kde je kľud a pokoj. Prvé, čo nás zaujíma, je bazén, ktorý navštevujeme ako prví. Niet divu, je tu tak teplo, že ledva dýchame. Začína sa pár dní oddychu... Daj bože, aby sa nič nezomlelo. Alebo? Prvá noc a nám vypadne elektrika. No dobre, no svetelnú šou oželieme. Ale kolegyňu trápi nefungujúca klíma. Po chvíli zisťuje, že nie je jediná, komu tento problém doslova nedá spať. A tak sedíme, kecáme, aby sme nakoniec zaspali na plážových ležadlách pred apartmánom. Nebyť komárov, ktoré nás žrali zaživa, by to bol ideálny oddych.

Očká šťastnejších detí v Mombase

Ďalší deň navštívime súkromnú školu v Mombase. To už je, ako sa hovorí, iné kafé. Triedy sú pekné čisté, presvetlené. Deti majú ubytovanie, lekársku starostlivosť, hračky, kľud a lásku. Toto miesto sa nám páči. Hneď si nachádzame kamarátov, ktorí nás chytia za ruku a robia si obhliadku domova spolu s nami. Najradšej by ste ich už nikdy nepustili. Sú tak rozkošní. Na očkách vidieť, že sú tu šťastní. Opäť odovzdávame sladkosti a hračky a ideme kúsok relaxovať. Pot sa leje prúdom a slastným vykúpením je až skok do bazéna. Aj more je skvelé , podľa nás až priteplé, ale aj tak more je more. To sa nahradiť nedá. Posledný deň nášho pobytu patrí šnorchlovaniu. Pre niekoho prvykrát v živote. Pohľad pod hladinu ponúka neskutočný zážitok. Stretávame ryby, korytnačku aj koraly. Keď sa cez šnorchel napijeme slanej vody, šťastní, že sme sa neutopili, sa radšej vyštveráme späť na loď.

Posledné fotky pri mori, posledný nádych horúceho morského vzduchu a môžeme baliť. Opäť sa zdĺhavou cestou vraciame do Nairobi, kde skoro ráno sadáme na lietadlo smer DOMOV. V lietadle, keď si človek sadne na sedadlo a začne spomínať čo prežil, má pocit, akoby sa znovu narodil. Vône sú zrazu intenzívnejšie, farby sýtejšie a svet je zrazu plný farieb a paradoxov. Keňa je presne taká - farebná, voňavá, pre nás neznáma, no vo svojej podstate nádherná. Dlho budeme spomínať na to, čo sme tam prežili, dlho budeme zaspávať s obrazom detských očičiek, ktoré by ste chceli vystískať. Možno bude trvať roky a možno aj desaťročia, kým sa Keňa stane vyspelým miestom, ale my pevne veríme , že keď sa tak raz stane, nenechá si vziať to, čo ju robí výnimočnou. Jej farebnosť, jednoduchosť vo svojej podstate, nespútanosť, ktorú vdychujete pri každom nádychu. Vôňu exotiky a temperamentu. Veríme, že každý si z nej odnesie minimálne také emócie, aké si odnášame my a verte, stojí to za to.