Ako dieťa som si vysnívala, že keď raz budem veľká, budem dobrá pani doktorka a pôjdem do Afriky liečiť černoškov. Pätnásť rokov neskôr po trojročnom drile na medicíne, kedy som sotva videla živého pacienta, som toho mala tak akurát dosť – buď to zabaliť alebo nejakým zázrakom vzkriesiť počiatočný entuziazmus. Zázrak sa udial. Burundi, leto 2012.
14. júl
Skočila som do toho rovnými nohami. Mám taký ten zvláštny pocit, akoby som tu bola odjakživa, ale nepamätala sa na nič, čo bolo predtým. Je tu nádherne, červená zem, zelené banánové palmy, kávovníky a kadejaké iné pekné buriny a buriniská, ktoré sa u nás predávajú v kvetináčoch. Modré nebo, žiarivé hviezdy v noci tvoria súhvezdia, ktoré nepoznám. Opar nad horami za chladných rán. Miestni sú skôr priateľskí, ale hlavne majú pred nami rešpekt. Sme pre nich cudzí, nepochopiteľní... asi ako oni pre nás. Po francúzsky vedia len vzdelanejší, t.j. málokto. Deti sa na nás lepia v húfoch a pokrikujú „muzungu“ („bieli“).
Je tu naozaj neskutočne krásne, človek sa môže cítiť bezpečne, príjemne zabudnutý zhonom toho kúsku sveta, ktorý si o sebe myslí, že je veľký.
20. júl
Nemocnicu predstavujú holé izby s posteľami a vyšetrovne. Je tu dosť rušno – permanentné návštevy a vychádzky. Keď im to príde vhod, spia spolu na posteli aj viacerí. Žiadne periny, zamotajú sa do svojich plášťov. Hospitalizujú a odhospitalizujú sa, kedy sa im chce.
Zvlášť ženy sa tak detsky hanblivo smejú, keď im prídeš na to, že si vymýšľajú; alebo sa len hanbia.
23. júl
Tak, dnes pršalo, bolo zemetrasenie a podvečer sme piekli cookies a tancovali pri tom. Mame tu dobrý babinec J Je to také laboratórium nadväzovania vzťahov.
Včera sme sa vracali z Bujumbury autobusom. Spolucestujúci si spievali, iní sa hádali. V rádiu šla relácia, do ktorej volali poslucháči a bola to sranda, lebo im stále padalo spojenie, na čo E. po francúzsky poznamenala, že to je 1. lekcia kirundčiny pre cudzincov a polka autobusu vybuchla do smiechu. Keďže linka nešla priamo k nám, išli sme ešte hodný kus cesty pešo. S nami tradične deti. Učili sme ich spievať, najväčší úspech mala Kukulienka - „aj-aj-aj, kuru-kuku“. Čo sa týka komárov, až do hroznej noci v Bujumbure ma nepoštípal ani jeden. Veľká zver tu tiež nehrozí, lebo počas hladu cez vojnu pojedli všetky levy, slony aj gorily.
Je zvláštne, že cez takéto bizarné detaily sa odhaľuje bolestná história tejto krajiny, ktorá je ešte príliš čerstvá na to, aby o nej ktokoľvek chcel hovoriť...
25. júl
Mám za sebou zvláštny, ťažký deň. Zomrel nám pacient – mladý sympatický chalan. Ako môže byť také ľahké umrieť? Prinútilo ma to myslieť na to, že úplne rovnako tu môžem zomrieť aj ja.
27. júl
Dnes sa mi vôbec nedarilo s deťmi. Snažila som sa im vysvetliť dve hry, zabralo to jeden a pol hodiny. Nepochopili ani jednu, tak som ich poslala domov. Chalan, ktorý mi mal prekladať, sa mi v polke zveril, že nerozumie ústrednému slovíčku celého výkladu. A na konci ma ešte prosil, nech ho zamestnám! Že je silný, vie zametať a tak. Bolo mi to ľúto a zároveň trápne.
11. august
Tento týždeň skoro vôbec nešiel prúd. V rádiu hlásili, že sme nabehli na nový systém „delenia elektriky“. Doteraz sme sa nedozvedeli, s kým sa to vlastne delíme, každopádne je to strašný hamoun :D
Ten výpadok bol asi následkom dvoch silných búrok, ktoré boli v utorok a v stredu. Bolo to krásne! Tu prší tak inak než u nás. Najprv sa zdvihol silný vietor a potom prúdy vody z neba. A keď voda došla, zostalo len ticho, tma, čistý vzduch a umyté hviezdy. Navyše tie večery bez prúdu zlepšili aj naše vzťahy. Po večeroch sme spolu sedávali v obývačke pri sviečkach a čítali Chestertona, Africké rozprávky a sebaspoznávaciu knižku pre „divoké ženy“, alebo len tak kecali.
2. september
Vonku sa rozpútala strašná búrka. Nejde prúd. Alebo je to niekoľko búrok naraz. Z okna som práve uvidela na niekoľkokrát rozpárané nebo. Bojím sa búrok, ale snažím sa byť statočná. Len prístrešie v prvom poschodí nášho nad všetky okolité stavby vyvýšeného domu s plechovými dverami mi to príliš neuľahčuje. Gibran v Prorokovi tvrdí, že Boh prejavuje svoju vášeň v búrke. Teraz mám pocit, že Boh má rád horory.
No Buranirčania sa nenechajú rušiť v zábave, pod mojimi oknami pokračuje nepretržitý ruch ako vždy od 5.00 - 22.00. Asi sa definitívne začalo malé obdobie dažďov. Počet malarických pacientov sa znásobil. Včera sme sa boli na motorkách pozrieť v továrni na výrobu čaju. Pohľad na okolité čajovníkové plantáže bol dych vyrážajúci. Sú súčasťou národného parku Kibira (výnimočného asi tým, že je to jeden z posledných ostrovov v krajine, kde sa darí brániť deforestácii). Nedozerné pahorky (600 ha!) pokryté sviežou zeleňou v tisícoch odtieňov ako zo štetca nejakého impresionistu. Reklamy na čaj sú asi jediné, v ktorých sa nepoužíva retuš. Aj s tým ručným zberom majú pravdu. Strojmi by to ani nešlo, na kríčku sa musí odštiknúť najčerstvejší výhonok s poslednými troma lístkami. Deti si tak cez prázdniny zarábajú na školské potreby...
16. október
Posledná noc v Buraniro. Ráno sa vydávame na cestu. Pozajtra mám byť doma. Ale bojím sa, že keď sa vrátim, zistím, že doma bolo tu. Zbieram sily, musím byť pevná voči náporu chladu a konzumu, realistickosti a vyhasnutých očí. Póz, zmätku. Tri mesiace a dni som mohla žiť zázrak. A cítiť to. Tak silne.
Aničku budete môcť stretnúť už v stredu 22. apríla v bratislavskej Hlave 22. Okrem nej uvidíte prezentáciu Hely o Tanzánii, Veroniky o Ghane a Sisky o Mozambiku. OZ Cestou necestou odštartuje sériu pravidelných večerov Cestami necestami témou Cestovateľky v Afrike.
Viac info na: http://www.cestounecestou.sk/cestami-necestami-1-cestovatelky-v-afrike.php a https://www.facebook.com/events/418275778332999/
