Do Peru sme vo dvojici vycestovali pred 2 rokmi na 5 týždňov. Bol to náš veľký cestovateľský sen, a keďže som v tom čase bola študentkou etnológie, tak ma táto cesta, ľudia a zážitky ovplyvnili natoľko, že som ju premietla i do svojej diplomovej práce. Pre napísanie tohto článku som sa rozhodla s odstupom času, pretože by som rada odprezentovala krásy tejto rozmanitej krajiny, ktoré nie sú len o turisticky atraktívnom Machu Picchu či jazere Titicaca, ale i o miestach, ktoré Vám turistickí sprievodcovia neponúkajú.
Abancay – región Apúrimac
Mesto Abancay, nachádzajúce sa na úpätí hory Ampay (5 235 m n.m.), je situované v centrálnej časti peruánskych Ánd v nadmorskej výške 2 377 m. Je hlavným mestom regiónu Apúrimac, ktorého územie je kopcovité s hlbokými údoliami a zasneženými vrcholkami hôr. Tento región sa člení na sedem provincií: Abancay, Andahuaylas, Aymaraes, Antabamba, Cotabambas, Chincheros a Grau. Abancay sa nachádza v údolí rieky Apúrimac a táto lokalita je známa ako „údolie večnej jari“, a to práve vďaka svojim miernym klimatickým podmienkam. Údolie je významným producentom cukru a brandy už od čias koloniálnej doby.
Etymológia názvu regiónu Apúrimac má svoj pôvod v kečuánčine a skladá sa z dvoch slov, a to apu – boh a rimac – rozprávač, čo teda v preklade znamená „boh, ktorý hovorí“. Rovnako i názov mesta Abancay pochádza z kečuánskeho slova amankay, ktorý označuje poľnú kvetinu pripomínajúcu bielu ľaliu.
Na území dnešného regiónu Apúrimac sa rozvíjala významná andská kultúra, ktorej nositeľmi boli bojovní Chankovia. Tí predstavovali najväčších nepriateľov pre rozvíjajúcu sa ríšu Inkov, ktorá svoju expanziu mimo región Cuzco začala pravdepodobne v roku 1438. Inkský vládca Pachacuti (vládol v rokoch 1438 – 1471) absolvoval viacero výprav, ktoré priniesli inkskému impériu nové územia, a tým najvýznamnejším bolo práve jeho víťazstvo nad kmeňovou konfederáciou Chankov. Túto porážku pokladali Inkovia za významný bod vo svojich dejinách a otvorenie cesty k ovládnutiu andského priestoru.
Táto oblasť bola rovnako významná aj v koloniálnej ére Peru, kedy v údolí Abancay dňa 12.júla 1537 prebehol boj medzi pizarristami pod vedením Alonsa de Alvarada a almagristami pod vedením Rodriga de Ordóñeza. Mnohí zo španielskych conquistadorov sa napokon v tejto úrodnej oblasti natrvalo usadili, vybudovali si haciendy a začali zakladať mestá. Formálne bolo Abancay založené španielmi v roku 1574 a svoj štatút mesta získalo oficiálne v roku 1873. Počas kolonializmu bolo mesto Abancay významnou tranzitnou zónou medzi pobrežnými mestami a juhovýchodnou vrchovinou.
Santuario Nacional Ampay
Národný park Ampay (Santuario Nacional Ampay) bol založený 23. júla 1987 a jeho názov je odvodený od vrchu Apu Ampay (ako bol nazývaný v pôvodnej indiánskej kozmológii a označoval „pána Ampay“), ktorý sa týči nad celou jeho rozlohou. Je hranicou medzi pohorím Andy a Amazonským pralesom. V národnom parku je možné vidieť nástenné maľby v jaskyniach, lagúny, vodopády, rozmanitú faunu a flóru, ktorá sa pýši najmä stromom Intimpa. Názov tohto stromu je odvodený od kečuánskych slov inti – slnko a pa – prípona označujúca členstvo, teda odkazuje na „strom slnka“. Tento strom môže dosiahnuť výšku až 3 metrov. Patrí k najcennejšej súčasti parku a spoločne so stromom Intimpa je spojený i rast rôznych druhov krov a drevín, ktoré vytvárajú jedinečný ekosystém s množstvom endemických druhov rastlín.
Laguna Chica (Ankasq´ocha – interpretované ako lagúna strmých bokov) sa nachádza priamo medzi stromami Intimpa vo svojej najväčšej kráse. Ľadovcové jazero je dlhé 80 m a široké 40 m a umiestnené vo výške 3200 m n. m. Laguna Grande (Uspaq´ocha – názov odvodený z kečuánčiny, ktorý by mohol byť chápaný vo význame „neužitočný“, keďže uspa znamená popol a q´ocha označuje jazero, vodnú plochu). Tento názov z toho dôvodu, že tu nebola vytvorené potrebné kanály, a tak sa jazero nemohlo využívať na zavlažovanie. Nachádza sa vo výške 3750 m n. m., jeho dĺžka je 450 m a šírka 150 m. Jazero je po celý rok napájané vodou z topiaceho sa snehu z vrcholku hory Ampay.
Návšteva mesta a národného parku
Do Abancay sme sa vydali z kráľovského mesta Cuzca priamou autobusovou linkou. Cesta netrvala dlho, približne 5 hodín, čo je pomerne krátka cesta od navzájom veľmi vzdialených miest v Peru. Po príjazde sme si takmer hneď našli hostel, ktorý bol situovaný v blízkosti hlavného námestia (Plaza Mayor). V podvečerných hodinách sme sa vybrali prehliadnuť si mesto, ktoré malo nedeľu. Prišli sme akurát v čase, kedy si domáci balili svoje produkty, ktoré ponúkali na rozľahlých trhoch tiahnucich sa v uliciach mestečka, a to predovšetkým s potravinami a hotovým jedlom. Po dlhšie strávenom čase v Peru sme sa aj my naučili nakupovať na domácich trhoch, pretože produkty tu boli vždy čerstvé a ich cena sa dala výhodne zjednať, i keď sme pre nich boli stále len bohatší „gringovia“. Veľmi sme si obľúbili čerstvé šťavy, ktoré pripravovali domáce ženy z najrozmanitejších druhov ovocia a zeleniny podľa vlastného výberu. Miestne trhy sa tu nekonajú iba v nedeľu, ale každý jeden deň v týždni, i keď sú menších rozmerov. Je možné na nich nakúpiť takmer všetko, čo je potrebné do domácnosti, od surovín na varenie, zeleninu, mäso, elektro spotrebičov, odevov a podobne. Taktiež sa tu dajú ochutnať tradičné domáce jedlá, ktoré často vo svojich stánkoch pripravuje a predáva celá rodina. Stačí sa len posadiť na drevenú lavicu a už vám vysmiata seňora prináša plné taniere chutných pokrmov. V Abancay sme počas nášho pobytu nestreli žiadnych iných „gringov“, okrem našich odrazov v zrkadle. Boli sme tomu aj celkom radi, že sa to v meste nehemží turistami s plnými vreckami, a bolo tam podstatne lacnejšie ako na turisticky atraktívnych miestach.
Keďže sme sa o Abancay nedozvedeli vôbec nič v našom turistickom sprievodcovi a internet sme k dispozícii nemali, tak sme sa vybrali na autobusovú stanicu (Terminal Terrestre), kde sme si všimli malú kanceláriu s turistickými informáciami. Mladá seňorita, ktorá bohužiaľ neovládala anglický jazyk (a my sme pre zmenu až tak veľmi španielsky nerozumeli), nám poskytla mapky okolia a pár užitočných informácií, ako a kam sa máme ísť určite pozrieť. Pri odchode nás požiadala, aby sme sa zapísali do knihy návštev, ktorú som si narýchlo prelistovala a videla, že tam jazdia iba turisti z krajín Južnej Ameriky a zopár z USA. Bola rada, že sa tam dostal i niekto zo starého kontinentu ☺. Od milej seňority sme si nechali poradiť a rozhodli sme sa absolvovať túru do miestneho národného parku (Santuario Nacional Ampay). Povedala nám, že si máme vziať taxi a ten nás dovezie až k jeho bránam. Avšak skoro ráno sme nemohli zohnať žiaden taxi, pretože nám všetci vodiči povedali, že je to príliš ďaleko. Nakoniec sa jeden seňor nad nami zľutoval a odhodlal sa nás tam odviezť za 20 soles. Aj to sme najskôr cestou k parku museli zastaviť na benzínovej pumpe, aby sa spýtal niekoho na cestu. Ako sme sa viezli autom, tak sami sme zistili, že z mesta to bol riadny kus cesty, no našťastie sme potrafili a taxikár nás vysadil až pred vstupnou bránou. Pri vstupe do národného parku sme si zakúpili lístky (10 sol./osoba) a zapísali sa do knihy.
Počas túry sme stretli malú školskú skupinu a jedného turistu, takže sa nám išlo skvele a všade naokolo bol božský kľud. Teda skvele...fyzicky to bolo veľmi náročné, pretože sme neprestajne šliapali strmo nahor vo vysokej nadmorskej výške a v riedkom, zároveň vlhkom vzduchu sa nám ťažko dýchalo. Vyšliapali sme k prvej menšej lagúne Ankasq´ocha a cesta nahor nám trvala necelú hodinu. Lagúna bola zariasená, no i tak krásna, odrážala sa v nej okolitá prírodná scenéria, sálal z neho veľký chlad a pocit zimy ešte umocňovali vyparujúce sa hory. Po menšej pauze sme sa rozhodli pokračovať k veľkej lagúne, ktorá je od tejto vzdialená ďalšie dve hodiny cesty. Vydali sme sa po chodníku ďalej, ktorý už viac pripomínal začiatok dažďového pralesa. Všetko sa krásne zelenalo, stromy boli obrastené hustým machom, vôkol rástlo papradie, no jednoducho pastva pre oči. Pokračovali sme krásnou lesnou cestičkou, až sme vyšliapali na otvorené vysokohorské lúky, odkiaľ sme mali dokonalé výhľady na celé okolie. Pred nami sa jagal štít Nevado de Ampay, ktorý bol pokrytý haldou zamrznutého snehu. Pod nami sa objavovali malé roztrúsené domčeky či maštale, medzi ktorými sa hemžil dobytok, ovce i kone. Cestou sme stretli domáceho staršieho pána, ktorého sme sa pýtali na cestu k veľkému jazeru a ten nám povedal, že je to ešte tak pol hodinka cesty. I keď to bola viac ako pol hodina peškovania, tak sa to jednoznačne oplatilo, pretože sa pred nami otvoril neopísateľný výhľad na lagúnu Uspaq´ocha. Vyčerpaní sme si sadli na breh lagúny a v najväčšej tichosti ju pozorovali a rozjímali. Bol tu nepreniknuteľný kľud, počulo iba prírodu, ktorá sa nám občas ozvala, aby sme vedeli, že to tu žije. Lagúna je obrovská a hrá pestrou škálou modro zelených farieb. Cesta späť k bránam národného parku nám trvala polovicu času, ktorý sme vystupovali nahor, teda jeden a pol hodiny.
Do mesta Abancay sme pokračovali pešo, pretože na tak odľahlom mieste sa nedal zohnať žiaden taxi. Zišli sme po ceste dolu do prvej osady alebo okrajovej štvrte mesta a nasadli sme na colectivo (jazdí bezprostredne mestom, a je možné to prirovnať k mestskej autobusovej doprave, avšak sa jazdí na dodávkach, ktoré zastavujú ľuďom na mávnutie ruky a taktiež ich vysadia, kde si želajú a sprievodca pri vystupovaní vyberá peniaze), ktoré nás doviezlo až na hlavné námestie. Suma, ktorú sme za jazdu zaplatili bola iba 1 sol., na rozdiel od drahého taxíka. I keď je taxi služba na naše pomery celkom lacná, tak vždy je výhodnejšie jazdiť hromadnými dopravnými prostriedkami, na ktoré si veľmi rýchlo zvyknete.
Abancay má veľmi príjemnú atmosféru, ktorá vám zo všetkých strán nevnucuje suveníry a turistické atrakcie. Môžete sa prechádzať jeho trhoviskami a pristavovať sa v stánkoch, ktoré vás už z diaľky lákajú prívetivými úsmevmi miestnych žien, hromadou otázok a chutného jedla. I takéto môže byť Peru!
